Prvými tromi rokmi nášho radikálneho transformačného procesu sme prešli spoločne, základy našej transformácie boli preto takmer identické. Nemali by sme na to zabúdať. Rád spomínam na spoluprácu s radom vašich politikov a ekonómov, niektorých už úplne zabudnutých, niektorých však ešte stále viditeľných – i z Prahy – na slovenskej politickej scéne. Mali sme zhodné ciele – slobodu, demokraciu, trhovú ekonomiku, národnú suverenitu.
V mnohom sme uspeli, ale istú horkosť cítim. Túto moju horkosť však spôsobilo niečo iné ako náš transformačný proces. Príčiny tejto mojej horkosti sú nové, k neslobode smerujúce ideológie, ktoré k nám prichádzajú zvonku a ktoré sa u nás stretávajú len s malou schopnosťou sa im brániť. Často nám k tomu chýbajú nielen schopnosti, ale aj vôľa, často nás oslabuje naše nejednota a naša vzájomná nevraživosť. Na základné princípy našej ponovembrovej éry riskantne zabúdame, a tým sa do istej miery vraciame späť.
Česko je v menej optimistickej fáze
Asi by som to mal viac vysvetliť. V týchto dňoch vychádza v Prahe moja knižka s názvom, ktorý tieto moje pocity pomerne presne vyjadruje: „30 rokov cesty k slobode. Ale i späť“. Neviem, či je niečo podobné dominantným pocitom na Slovensku, predpokladám, že nie. Netvrdím ani to, že je tento môj postoj vyjadrením názoru významnej časti českej verejnosti, nechcem hovoriť za ňu, ale je to v každom prípade stále sa zosilňujúci pocit a názor môj.
V polovici práve uplynulého tridsaťročného obdobia by som to takto nepovedal. Najmä na začiatku, v prvej dekáde, to bolo iné. Dlho sme sa pohybovali vo vzostupnej fáze krivky pripomínajú...
Zostáva vám 85% na dočítanie.