Od 1. februára štartuje v Číne nový rok, tentoraz v znamení Tigra. A o tri dni neskôr začína v Pekingu zimná olympiáda. Najľudnatejšia krajina sveta sa na nej predvedie v podobe zmenenej koronavírusom takmer na nepoznanie, píše vo svojom komentári pre MF DNES sinológ Vít Vojta.
Hoci sa to zdá skoro nemožné, pandémia koronavírusu ešte urýchlila už aj tak vysokú dynamiku zmien v Číne. Do lunárneho roku Tigra tak so začiatkom februára vstúpi zase dosť iná krajina.
U nás na „Západe“ sa mnohým zmenám preventívne bránime. Napriek obavám zo straty ďalšieho kusu slobody pritom vôbec nevidíme na koniec procesov a možno ideme aj proti svojmu vlastnému záujmu.
Východ Ázie je iný. Aj akýkoľvek sporný verejný záujem je tam prioritou a povinnosťou. A čo je verejný záujem, to určí štát. Ľuďom stačí, že sa ich životy „zlepšujú“, čo štát dokazuje im zrozumiteľnou verejnou komunikáciou. Aké sú teda oné čínske premeny?
Čínu, moju prácu aj radosť, hojne navštevujem už vyše tridsať rokov. Študujem ju na vrcholných rokovaniach štátnikov, vo fabrikách, v podnikaní, ale hlavne v bežnom živote mojich blízkych a známych. Pandémia moje návštevy na poldruha roka prerušila, ale tým citeľnejšie som premeny Číny vnímal na práve skončenej ceste.
Ponúkam preto vlastný pohľad z prvej ruky, ktorý možno v prípade záujmu zmerať s mediálnymi výstupmi ľudí, ktorí dnešnú Čínu síce nevideli, ale zato sú jej odhodlanými sudcami. Aká teda je súčasná Čína?
Nejedz sa doma!
Bezprostredným, hneď postrehnuteľným rozdielom je menší počet ľudí na uliciach. Na naše pomery je to stále dosť, ale tu bolestne vnímajú úbytok. Ľudia sú viac doma, na nešťastie obchodov, služieb a turistického ruchu.
Celoštátnu televíziu ovládol program s príznačným názvom „Vráť sa na jedlo domov“, idúci proti trendu posledného štvrťstoročia, kedy sa jedlo vonku, pretože je to pohodlné a vlastne aj ekonomické.
Vo veľkých mestách úplne zmizli pouliční predavači jedla. Zredukovala ich už epidémia SARS v roku 2003, kedy si aj reštaurácie museli zaobstarať sterilizačné boxy. S ich postupným vytláčaním mestá strácajú tú fantastickú atmosféru osvietených večerných trhov, obdivovanú už pred storočím našimi legionármi.
Aj farebné bankovky s predsedom Mao Ce-tungom sa prestávajú používať. Niekde už hotovosť neberú vôbec, klasické peniaze vytláčajú aplikácie Alipay a WeChatpay. „Stojuanovku som nedržal v ruke rok,“ povedal mi pri platení prekvapený vodič šanghajskej Tesly, ktorý si po práci v Starbuckse privyrába v miestnom „Ubere“ na platforme Gaode.
Ani voľné taxi už nezastaví na mávnutie z ulice. Je najskôr už zadané a mieri inam. Auto si tak objednáte zase iba online. Predtým dominantná platforma Didi si vodičom hovorila o 30 percent cestovného, o všetky osobné dáta a pomaly aj o odtlačky prstov.
Teraz však stráca v prospech nových konkurentov, ako napríklad spomínané Gaode, ktorým stačí 20 percent a menej údajov. Do zdieľania áut samozrejme hovorí štát, v najväčších mestách vás tak smú voziť len nové autá, maximálne tri roky staré.
Zviezť sa v čínskom
Vozový park sa behom pár rokov zmenil na nepoznanie. Drvivému nástupu čínskych značiek, inšpirovaných príbehom americkej automobilky Tesla a podporených dostupnosťou špičkových technológií, už odoláva len pár gigantov z Japonska, Nemecka a USA.
Predtým dominantný Volkswagen rieši stratégiu a kanibalizmus vlastných značiek. Elektrické autá tu vyrába kdekto, vedľa batériového lídra BYD napríklad výrobca telefónov Xiaomi, telekomunikačný gigant Huawei, ale najmä luxusný šanghajský NIO, o ktorom určite ešte budeme počuť - a to nielen v súvislosti s autonómnymi vozidlami.
V meste „prvej kategórii“ Šen-čene, v sídle batériového inovátora BYD, smie už roky jazdiť len elektrické taxi. Námezdný vodič z chudobnejšej provincie Ťiang-si mi cestou na letisko nadšene vypočítaval, koľko ušetrí oproti benzínu alebo plynu.
Kilometer vyjde v prepočte na štyri eurocenty, s dojazdom necelých 400 kilometrov po nabití batérie. Miestni taxikári v bohatých veľkomestách už sami nejazdia, ale nakupujú autá, zamestnávajú cezpoľných a riadia firmy.
Monitorovanie mraveniska
Kamerové systémy, monitorovanie dopravy a automatické pokuty so strhávaním bodov zavŕšili „prevýchovu“ vodičov. Niekdajšie prechádzanie plnej čiary, cúvanie po diaľnici alebo rýchlostné priestupky si už nikto nedovolí, a to ani v poliach za dedinou.
Z chodníkov sa tak vytratil obraz hašteriacich dvojíc obklopených zvedavcami, ako hlasne riešia dopravný stret. Ranné správy denne predvádzajú čerstvé nehody a varujú najmä pred sledovaním telefónu pri šoférovaní.
Nástup kamier vyhnal zo staníc verejnej dopravy aj gangy vreckárov, ktoré si tam ešte pred pár rokmi štafetou odovzdávali lup. Ľuďom už tiež celkom nie je čo ukradnúť, nosia len telefón a pár osobných drobností.
Tisíce kamier tak do temných zákutí dopravných uzlov vniesli „nudu“ a urobili ohrozený druh aj z obyčajných domových zlodejov. Väčšine opýtaných kamery veľmi nevadia, veď sami nič zlé nerobia a v prípade nehody či incidentu im vraj dohľad či záznam môže pomôcť.
Počas pandémie sa na mobilných aplikáciách Wechat a Alipay začali povinne používať zdravotné a pohybové kódy. Prehĺbili tak kontrolu pohybu jednotlivca. Je nutné sa nimi preukázať pred vstupom do všetkých verejných priestorov, najmä na vlakové stanice, letiská, do obchodných domov či knižníc, kde musia byť nasadené aj rúška. Menšie súkromné podniky na kódoch ani rúškach netrvajú.
Často býva nutné si rezervovať aj návštevu športoviska či múzea, ak je počet návštevníkov obmedzený. Inak už tam nepochodíte.
Bohatá Čína zháňa chudobných
V krajine ubudlo cudzincov, pretože získanie pracovných alebo obchodných víz je náročné a trojtýždňová karanténa po príchode je dlhá a dosť stresujúca. V izolácii karanténneho hotelíka sa toho veľa robiť nedá, pokiaľ teda neholdujete meditáciám či chôdzi okolo múrov izby za zvukového záznamu budhistickej omše.
Zdvihla sa cena spotrebného koša a súbežne aj pracovnej sily. Výrobcom to k zdraženiu vstupov prinieslo aj nedostatok robotníkov. Potreby infraštruktúrnych projektov a rýchlo rastúcich firiem totiž predtým zaisťovali desiatky miliónov migrujúcich robotníkov z vidieka, takzvaných min-kung.
Presun obyvateľov z vidieka do miest, pokles pôrodnosti a starnutie populácie však znížili ich počet, nárast ich platov zase už prekračuje možnosti zamestnávateľov.
Z novoročného „Jarného sviatku“, kedy si výrobcovia k oficiálnemu týždennému voľnu pridajú ešte dva týždne, sa tak každoročne späť vracia stále menej migrujúcich robotníkov. Bez navýšenia odmien odmietajú naďalej pracovať nadčas či cez víkendy, čo je nakoniec aj proti pracovnému právu.
Nedostatok lacnej námezdnej sily, ktorá bola spolutvorcom čínskeho ekonomického zázraku, tak najskôr povedie k ďalšej dramatickej spoločenskej zmene, totiž k príchodu imigrantov z chudobnejších ázijských krajín – Vietnamu, Indonézie, Filipín a podobne.
Hoci to čínska vláda zatiaľ odďaľuje a pracovné povolenie podmieňuje vysokoškolským vzdelaním a praxou v odbore, nová realita je už na spadnutie.
Zatiaľ sa zdá, že všeličo vyrieši automatizácia – aj vidiecke závody už nasadili počítačom riadené stroje a robotické ruky, hnuteľnejšie sa chvália stanovišťami autonómnych robotov, ktorých cena potom prirodzene rozsahom výroby klesá. Okrem efektivity riešia technologické inovácie aj sprísnené ekologické požiadavky, ako napríklad vákuové chrómovanie dielov, ktoré je skokom vpred.
Západu už neveríme
Ročná obchodná vojna s USA obrátila Čínu veľmi do seba. Do prezidenta Baracka Obamu tu bola, napriek všetkým vzájomným treniciam, silná viera v Spojené štáty, v krajinu, ktorá si v minulom storočí vedela poradiť so všetkým.
Ale s nástupom Donalda Trumpa, obchodnej vojny a nepriateľského „hejtovania“ Číny, ktoré pokračuje aj za administratívy Joea Bidena, rastie v Číne nedôvera voči USA a Západu vôbec.
Koncept duálnej cirkulácie vystihuje čínsky postoj: ďalej byť aktívny v medzinárodnej ekonomickej spolupráci, ale súčasne sa istiť „domácou cirkuláciou“.
S tým súvisí aj rýchla ázijská ekonomická integrácia, kde stojí za zmienku predovšetkým Dohoda RCEP, ktorá odštartovala vznik najväčšej zóny voľného obchodu na svete medzi 15 štátmi ázijsko-pacifického regiónu k 1. januáru 2022. V tomto kontexte sa obojstranná výchova k „nedôvere k tým druhým“ a budovanie „antagonistických táborov“ javí zvlášť nebezpečne a krátkozraké.
V pekinskej umeleckej štvrti na mňa pôsobil ako zjavenie úspešný umelecký kritik, ani nie šesťdesiatnik. Rozumne, ale pritom s istou naivitou predniesol úvahu o prednostiach Západu a o všemocnej slobode slova, ktorá môže spasiť aj Čínu.
Akoby ma vrátil do minulosti, lebo presne toto sme si mysleli v 80. rokoch aj u nás. Avšak tridsať rokov po „revolúcii slobody slova“ mám často dojem, že zväzáci iba prezliekli kabáty, kádrovanie sa vrátilo do akademického aj mediálneho prostredia a kdekto si môže beztrestne urážať ostatných. Ideálmi skrátka zase nahradila neúprosná realita.
Nádejnejšie pôsobia generácie štyridsiatnikov, široko a celogeneračne sa hlásiace k zdravému životnému štýlu. Pravidelne cvičia, učia sa byť pozitívni a konzumujú nielen to, čo im chutí, ale aj čo je „zdravé a udržateľné“.
Olympijská príležitosť
Hneď po čínskom Novom roku, 4. februára, začnú v Pekingu zimné olympijské hry, ktoré môžu čínskej strednej triede odhaliť zatiaľ neznáme kúzlo zimných športov. V krajine s nulovou toleranciou ku covidu to budú, po letnom japonskom experimente, veľmi zvláštne hry.
Ale nezostáva než dúfať, že po ich skončení už bude pandémia len ustupovať a aspoň v tomto ohľade budú veci ako predtým.
Čo by som si však prial do nového roka Tigra, je viac praktických krokov na uľahčenie vstupu európskych hráčov do čínskeho a ázijského priestoru. Bohužiaľ, bez dojednania reciprocity v rámci investičnej dohody medzi EÚ a Čínou hrá čas tvrdo proti nám.
Európske lamentovanie a predovšetkým nechuť (či neschopnosť?) vytrvalo presadzovať svojbytnú európsku obchodnú politiku nás postupne presúva na druhú geopolitickú koľaj. A až sa výhybka uzavrie, nebude nadlho cesta ani vpred, ani vzad.