Pandémia náhle zmenila mnohé zabehané vzorce v spoločnosti. Nezdravíme sa podaním ruky, nechodíme do školy ani do krčmy. Mnohé sa zmenilo aj v hospodárskej politike.
Ešte donedávna sa neustále opakovali heslá o fiškálnej zodpovednosti, hodnote za peniaze či o nadmernom plytvaní verejnými prostriedkami. Nie že by sme tu mali železnú fiškálnu disciplínu, to isto nie – prehajdákané „zlaté roky“ budú vo verejných financiách strašiť azda ešte naše deti. No aspoň bola takto zarámcovaná verejná diskusia a politici sa museli krútiť pred otázkami novinárov. Od marca je novou paradigmou rýchlosť a množstvo. Vznikajú infografiky s údajmi, koľko percent HDP dá tá a oná krajina na „pomoc“ ekonomike. Vlády sú novinármi kritizované nie za to, že plytvajú, ale za to, že miliardy nerozdávajú dostatočne rýchlo. Presné cielenie pomoci nemôže stáť v ceste, pretože ak podnikatelia nedostanú peniaze už včera, bude neskoro!
Chvíľami to vyzerá, ako keby pandémia nenapadala len pľúca, ale aj ekonomický rozum. Biliónový peňazovod sa stal ekonomickým ekvivalentom pľúcneho ventilátora, ku ktorému sa všetci upínajú ako k svätému grálu, ktorý dokáže vzkriesiť mŕtvych. Nie že by ekonomická situácia nebola vážna. Na mnohých grafoch sa museli meniť mierky, aby sa tam krivka krízy 2020 vôbec vtesnala. No predstava, že na navrátenie ekonomického rastu stačí vyhrať preteky v pomere rozdávanie peňazí k veľkosti HDP, je mylná a nebezpečná. Koronapomoc neprichádza z vesmíru. Nie je ničím iným, než len prerozdelením existujúcich súčasných alebo budúcich zdrojov v ekonomike – a v princípe je jedno, že tečie primárne cez tlačiarne ECB, a nie cez zvýšené dane. Ani ECB nemá čarovnú paličku na vytváranie hodnoty zo vzduchu a hodnota, ktorú „vyrobí“ niekde inde, zákonite zmizne.
Nie je to apel zastaviť akúkoľvek pomoc. Miliónom ľudí hrozí rýchly prepad do stavu chudoby, spoločenský posun, ktorý môže rozvrátiť krajiny viac ako COVID-19. Pomoc musí smerovať na odvrátenie kolapsu krajiny, nie na budovanie ilúzie, že o mesiac sa vrátime do stavu z januára 2020. Zároveň platí, že treba hľadať vnútorné zdroje. Hľadať ich v mzdách vo verejnom sektore, v neadresnom sociálnom systéme, v investíciách s nízkou hodnotou za peniaze, v nákupoch často zbytočných a drahých tovarov a služieb. Slovo šetrenie nie je neslušné ani v kríze a nesmie zmiznúť z politického slovníka.