Nikdy sa nevzdávaj? Za mňa by som to zmenila na – „Občas sa pokojne vzdaj!“ Akosi sme sa naučili z filmov a motivačných príručiek držať hrdinského hesla o nevzdávaní sa. Vstávame po zakopnutí na pretekoch, aj keď sú už všetci v cieli, a snažíme sa ich dobehnúť.
Osobne by som po zakopnutí vstala, zhodnotila svoje šance a po reálnom pohľade na vec by som zašla rovno do bufetu na pivo. Viem, že v amerických filmoch sa na pretekoch dobieha hoc už aj len do záverečných titulkov, ale nikdy som nevedela prečo.
Asi aby bol divák dojatý, aby pretekajúci dokázal ostatným, že sa nevie a nechce vzdať. No vedieť sa kvalitne vzdať býva občas prejavom najväčšej sily.
Vzdať sa ozajstne znamená čosi iné ako v beznádeji prepadnúť rezignácii. Vzdať sa kvalitne je vysokou formou pokory a prijatia okolností takých, aké sú. Ak sa totiž niekedy nevieme vzdať, znamená to, že sme majstrami v lipnutí.
Majster v lipnutí si občas vie aj napriek okolnostiam vydupať svoje, ale ťažko povedať, či napokon bude šťastný. Zväčša sa len posilní jeho schopnosť lipnúť a pri ďalšom boji za svoje „šťastie“ nepustí už vôbec nič. Ak potom príde čas, keď mu život už nedovolí vybojovať si svoje, zrúti sa o to viac. A tak po večeroch plačú do vankúša ľudia, ktorým sa zrazu neplnia životné plány.
V histórii obdivujeme hrdinov, ktorí sa nevzdávali a išli ako ľadoborec proti všetkému. Hoc mali preto zdravotné problémy alebo ich vo výsledku čakala násilná smrť. Radi obdivujeme hlučné drámy a životy plné statočného utrpenia.
Samozrejme, že sú veľmi inšpiratívne príbehy ľudí, ktorých osud prekvapil mimoriadne náročnou výzvou, a oni ju dokázali prežiť a v nej zosilnieť. Sú to však práve tí nasledovaniahodní hrdinovia, ktorí by bez prijatia a pokory takúto cestu nezvládli.
Vzdať sa v prijatí dokáže človeka a veci uvoľniť. Nedrží nás lano pripútanosti, môžeme začať plávať iným smerom. Možno dostaneme príležitosť konečne spoznať svoj skutočný cieľ na inom brehu. Možno začneme vnímať iných hrdinov.
Príbeh spokojného človeka síce neuživí bestseller, no hovorí rečou skutočného šťastia. Otázka je, či vlastne chceme skutočné šťastie, alebo práve ten prchavý pocit eufórie z momentálneho „víťazstva“. To si musí zodpovedať každý sám.
Zistíte to, keď sa po zakopnutí vyberiete spokojne do bufetu alebo po obdivný potlesk v už preplnenom cieli, aby ste vzápätí nervózne túžili zas po ďalšom. A nikde nie je napísané, že po návšteve v bufete sa nemôžeme opäť postaviť na nejaký nový štart.