Napriek tomu, že aktuálna situácia je vyhrotená, tvrdím presný opak. Zobuďme ovce! Ale jemne a s pochopením. Totiž každá nasilu zobudená ovca je len mrzutá a svojho buditeľa neznáša. Ak sa však ovca zobudí prijateľne, má väčšiu šancu v pokoji uvidieť veci, ako sú.
Aj ja som určite v niečom ovca. Nech sa akokoľvek snažím, pod rôznymi vplyvmi si živím svoje menšie a väčšie predsudky a názory. V mojom stredne dlhom živote som si však veľakrát zažila prirodzené prebudenie a následné pochopenie, že veci môžu byť aj inak. Vždy sa mi to udialo v čase, keď som bola na to pripravená niečo pochopiť. Keď som sa už sama prebúdzala zo sna.
Naschvál nehovorím o tom, že som našla pravdu. Lebo aj to môže byť veľmi subjektívny pocit. Skôr ma udivuje, že toto „naháňanie pravdy“ je dominantnejšou disciplínou ako snaha v sebe kultivovať pokoj, užitočný nadhľad a hľadanie efektívnych riešení. Inými slovami – nech tú pravdu odhalím aj tonou dynamitu!
Ak sa pravda odhaľuje komplikovane, je ľahšie tvoriť vlastnú – vyhovujúcu. Vtedy je funkčné napríklad spomínať zdravý sedliacky rozum. Ten sa totiž medzičasom povýšil nad všetko vzdelanie a kto ho má, určuje v zásade majiteľ sám. Takisto je dôležité „nebáť sa povedať pravdu nahlas“, kde za pravdu stačí považovať vlastný názor. Ak napíšete na sociálnu sieť, že kura je nesympatický cicavec, následne vám ostatní dajú jasne najavo, že ste mimo faktov, tak sa ohradíte, že tu už nemožno vyjadriť „svoj vlastný názor“. Následne sa vrátite na svoju sociálnu sieť, kde sa pýtate, prečo všetci osvietení ľudia mlčia? Lebo základ je predpokladať, že všetci osvietení ľudia (rozumej – asi tí, čo používajú sedliacky rozum) majú váš názor, teda vlastne automaticky vašu pravdu. Opakujem, je jedno, na ktorej strane barikády stojíte, aký názor zastávate, sen ovce vie byť hlboký.
Nenárokujem si na poznanie „skutočnej pravdy“. Dianie sledujem, hľadám v ňom spôsob existencie a cesty pre pomoc tým, ktorí sú na tom aktuálne veľmi zle. Vidím, že veci nie sú jednoduché, nepodceňujem, nepreceňujem, no dodržiavam pravidlá, lebo som súčasťou kolektívu ostatných. Nechcem sa nechať viesť emóciou odtrhnutého stáda oviec, ktoré spoznáte podľa toho, že béka: „Nie sme ovce!“ Nebaví ma ani iné stádo, ktoré prvým opovrhuje. A na koniec veľmi obozretne počúvam hlavného baču, ktorý sa vraj tak „sympaticky správa ako jeden z nás“. Z čoho vlastne vyplýva, že už asi nebude treba voľby, ale v budúcnosti postačí žrebovanie z obyčajného ľudu. No uznajte! Svätá pravda?