Verím, že Juraj Jakubisko mi odpustí, že som použil názov jeho filmu z roku 1969, ktorý vznikal v októbri 1968, tesne po invázii vojsk Varšavskej zmluvy do Československa. Film plný odkazov a symbolov vznikal v situácii beznádeje. Úžasnou silou umenia je tiež schopnosť i v najťažších chvíľach priniesť uvoľnenie v satire, humore, i keď „jedno oko plače a druhé sa smeje“. V traileri filmu sa uvádza, že je to ... film o ľuďoch, ktorí chceli hľadať cestu záchrany pred životom, ktorý nepozná lásku k nenávisti, bláznivosť bez skutočného šialenstva, šťastie bez smútku a smrť bez všednosti.
Neviem úplne racionálne odpovedať na otázku prečo, ale keď prežívam dnešok, a to nehovorím iba o Slovensku, prichádza mi na um tento Jakubiskov film. Desím sa toho, že prežívame obdobie, keď hľadáme cestu záchrany pred súčasným, covidom vynúteným spôsobom života v bláznivosti, ba i skutočnom šialenstve. Dokonca čelíme všednosti každodennej smrti. Je to desivé. Príbeh filmu má množstvo odkazov na dané obdobie, nie všetky dnes potrebujeme prečítať, ale beznádej korunovanú skrytou i otvorenou satirou vidieť naprieč celým dielom. Dnes nás často zaplavujú úzkosť i beznádej.
Stratili sme – aj z objektívnych dôvodov – ľahkosť, nadhľad, optimizmus. Hádame sa, nadávame si, sme sebeckí, rúcame vzťahy a pomaly aj vlády len preto, že máme pocit, že sme bezmocní. Sme uzavretí v malých priestoroch, v ponorkovej chorobe sa stávame nebezpeční. Sebe samým aj navzájom. Ukazuje sa, že sociálne siete sú asociálne. Nikdy nenahradia osobný kontakt a osobnú zodpovednosť za komunikovaný názor. Sú často zdrojom zvyšujúceho sa napätia. Nadávame epidemiológom, politikom, lekárom a ktovie ešte komu, že nás z krízy nevedia vyviesť. Nevedia, improvizujú a my chceme presné a rýchle riešenia. A to najneskôr ihneď. Z nášho pohľadu to vyzerá jednoducho. Vírus je však prefíkaný, permanentne mutuje, s jeho vynaliezavosťou ledva držíme krok, a tak tápame.
Tí starší si pamätajú „Poučenie z krízového vývoja“, históriou popľutú brožúrku, návod, ako normalizovať situáciu po vstupe vojsk v roku 1968. Dnes sme tiež zaplavení zaručenými návodmi a iba čas ukáže, či boli schopné priviesť svet do „normálu“. Po vojne už bude každý generál. Potom sa dozvieme, ktorí z nás boli vtáčkovia, ktorí siroty, ktorí blázni. Jakubiskovi hrdinovia však nepredstavujú celú spoločnosť. Zabudol som spomenúť tých, ktorí profitujú na akejkoľvek kríze a vždy sa pretlačia dopredu. Na bezzásadových populistov.