Noviny South China Morning Post pred časom písali o zhoršujúcej sa fiškálnej situácii Číny. Tá je daná cyklickými a pandemickými faktormi, ale aj štrukturálnym vývojom vrátane demografie. Podľa tamojších názorov ju zhoršuje aj to, že Američania do Číny „exportujú svoje dlhy“. Nie je to však trochu zavádzajúci pohľad?
Prebytky sa bez pôžičiek nedajú dosiahnuť. Ak krajina zo zvyšku sveta dováža viac, než doň vyváža, zvyšok sveta jej na to musí požičiavať. Ak by to neurobil, oslaboval by menový kurz dovozcu, jeho chuť na importy by klesala a zároveň by rástla chuť zvyšku sveta na jeho exporty. Ak k tomuto konštatovaniu však chceme dodávať nejaké hodnotenia, vydáme sa na riskantný chodník.
Vo svete, kde je dopyt vzácny a panujú snahy o vyššiu zamestnanosť, sa mnohé krajiny snažia vyvážať a takto si zvyšovať zamestnanosť. Sú rady, ak nájdu dovozcu, ktorému ochotne požičiavajú na svoje dovozy. Príkladom je Nemecko. Tento princíp je však podstatnou súčasťou ságy dlhovej krízy v eurozóne a pokusov o jej vyriešenie.
Príkladom krajiny, ktorá požičiava svetu na svoje exporty (a prebytky), je do veľkej miery ešte stále aj Čína. Mohutne nakupovala americké obligácie, teda požičiavala Američanom na nákup čínskeho tovaru. Ak by tak nerobila, renminbi by sa vo vzťahu k doláru posilňovalo a koliesko „amerických dlhopisov za čínske tričká“ by sa prestalo otáčať.
Vo svojom komentári to trefne opísal Michael Pettis: Hovoriť, že svetu by sa nemali nútiť americké dlhopisy, je ako hovoriť, že svet by nemal dosahovať so Spojenými štátmi obchodné prebytky. Američania nútia svetu svoje obligácie asi tak, ako im zvyšok sveta núti svoje exporty.
Čo by sa stalo, keby Američania prestali svoje obligácie svetu ponúkať, teda by si od neho prestali požičiavať? Pre mnohé exportujúce krajiny vrátane Číny by to bol vážny problém, pretože by sa museli začať oveľa viac spoliehať na svoju dopyt. Ak by domáci dopyt nebol dostatočný, vzrástla by domáca nezamestnanosť a nastal by ekonomický útlm.
Treba dodať, že Čína sa o posun smerom k domácemu dopytu (a od priemyslu k službám) snaží, ale je to beh na dlhú trať. Citeľne ju brzdí každý ekonomický problém, ktorý všetko vracia do starých stimulačných koľají (viac investícií, viac exportov). Zdôrazňujem, že vyššie uvedené nehovorí, že koliesko „dlhopisov za tričká“ sa môže točiť ďalej a ďalej a že dlhy nemajú svoj limit. Ide len o to, že obratu vecí smerom k lepšej a menej parciálnej rovnováhe nepomáha veľmi parciálny pohľad na to, čo sa deje. Aj táto minca má dve strany.