Gruzínsky útok na Južné Osetsko upozornil na malé neuznané republiky v Zakaukazsku. Jednou z nich je Náhorný Karabach. V roku 1988 sa v Náhornom Karabachu začal rozpad Sovietskeho zväzu. Toto územie obývajú Arméni, ale bolo autonómnou súčasťou Azerbajdžanu. Arméni aj Karabašania žiadali pripojenie Karabachu k Arménsku. Reakciou boli pogromy na Arménov v meste Sumgajt v Azerbajdžane. Arméni v Karabachu si spomenuli na genocídu z roku 1915 a začali sa pripravovať na svoju obranu. Postupne sa začali boje medzi Karabachom a Azerbajdžanom, ktoré sa v roku 1994 skončili vyhlásením Náhorného Karabachu za samostatnú republiku. Hraničí s Arménskom, ale formálne je to samostatný štát. Náhorný Karabach má asi 150-tisíc obyvateľov, Azerbajdžan 8,5 milióna, Arménsko 3,5 milióna. Hranica medzi Náhorným Karabachom a Azerbajdžanom je iba hranicou prímeria, tvoria ju zákopy, na ktorých sa denne strieľa z ľahkých zbraní. Ale Karabach si bráni svoje územie sám, nepotrebuje na hraniciach žiadnych mierotvorcov. Jednou stranou svojho územia susedí s Arménskom. Zhodou okolností začiatkom tohto augusta navštívila Náhorný Karabach malá slovenská delegácia. Prijali nás najvyšší predstavitelia republiky, navštívili sme zákopy na línii prímeria a obchodná časť delegácie viedla nádejné rozhovory o slovenských dodávkach do Karabachu. Náhorný Karabach obývajú sympatickí ľudia, oddaní svojej krajine, pracovití ako všetci Arméni. Zatiaľ Arméni v Náhornom Karabachu prežívajú svoju hrdinskú epopeju.
Ján Čarnogurský je bývalý predseda vlády SR a bol aj ministrom spravodlivosti.