Pokiaľ ide o zahraničnú politiku, Barack Obama je najviac kritizovaný za svoju naivitu. S pribúdajúcimi rokmi však Obama prejavuje kvality prisudzované Henrymu Kissingerovi – arcirealistovi americkej diplomacie. Neokonzervatívcom aj liberálom záleží na charaktere režimov, s ktorými Američania rokujú. Kissingera sa to netýka. Čím menej Obama cudzincom káže o morálke, tým viac príležitostí si vytvára.
Obama koná
Hlavným príkladom je vývoj postoja k Blízkemu východu. V roku 2009 v Káhire ponúkol novú kapitolu vzťahom medzi Západom a moslimským svetom. Jeho slová v regióne prijali ústretovo, no čoskoro sa na ne zabudlo. Dnes Obama rozpráva menej, no má väčší apetít po činoch. Vidno to na aktuálnej rámcovej dohode s Iránom o jadrovom programe. Na nevôľu kritikov sa v nej nehovorí o iránskom sponzorovaní terorizmu v zahraničí a domácich represiách. Sústredí sa na obmedzenie iránskych jadrových ambícií.
Nespomína zrušenie iránskej podpory jemenským rebelom či uznaní práva Izraela na existenciu. Inak by Obama žiadnu dohodu nedosiahol (a k jej definitívnu schváleniu povedie ešte dlhá cesta). To isté platí pre nedávnu dohodu s Kubou. Hoci Kissinger Obamovu dohodu s Iránom kritizoval ako príliš mäkkú, tá verne kopíruje jeho diplomatickú školu. Kissinger v roku 1982 šokoval, keď sa pustil do zbližovania s Maovou Čínou. Šanghajské komuniké bolo škandalózne amorálne. Vôbec nespomínalo Maove gulagy, ani nevyzývalo Čínu, aby skoncovala s dobrodružstvami v treťom svete. Lenže odstavením Pekingu zo sovietskej orbity mimoriadne poslúžilo americkým záujmom a položilo základy pre víťazstvo Západu v studenej vojne.
Rozdeľuj a panuj
Obama nevedomky na Blízkom východe aplikuje kapitoly z Kissingerovej učebnice. Popri vyjednávaní s iránskym režimom zvyšuje podporu pre jeho rovnako pochybných súperov v sunnitskom svete. Zároveň s dohodou s Iránom obnovil vojenskú pomoc egyptskej armáde, podporil saudskoarabské útoky na jemenských rebelov a posvätil vytvorenie arabskej armády. Na budúci mesiac privíta arabských lídrov v prezidentskom vidieckom sídle v Camp Davide.
Na Blízkom východe tak pozorujeme klasický model rovnováhy moci. Obama podporuje obe strany, čím prehlbuje priepasť medzi šiitmi a sunnitmi. Namiesto snahy prikloniť moslimov k našim hodnotám sa usiluje o obmedzenie možností regiónu exportovať svoje excesy. V roku 2008 Obama žiadal o obnovenie americkej morálnej autority vo svete. Lenže fiasko Busha mladšieho bolo motivované práve morálnym zápalom. Mnohí z Bushových poradcov verili, že na brehoch Eufratu a Tigrisu sa môže ujať jeffersonovská demokracia.
Kšefty s Asadom
Obamov prístup bude napokon otestovaný v súbojoch s Islamských štátom (IS). Po odstránení Usámu bin Ládina síce Al-Kajdá prišla o hlavu, no vyrástli stovky ďalších – a predstavujú oveľa komplexnejšiu hrozbu. Poslať proti IS americké vojská môže vyvolať ďalšiu búrku. Lenže spoliehanie sa na sily irackej armády a umiernených sýrskych rebelov by bol triumf nádeje nad skúsenosťami. Po porážke afganských síl s americkým výcvikom sa ľudia pýtali:„Kto cvičil Taliban?“ Odpoveď je, že nikto. Ani IS nikto necvičil.
Ak chce Obama poraziť IS a nezatiahnuť americkú armádu do ďalšej ničivej vojny, musia to zaňho urobiť miestni mocní. Napríklad v Iraku to znamená spoliehanie sa na Iránom podporované šiitské milície a Kurdov. V Sýrii zasa na Bašára al-Asada. Tieto dohody zožnú poriadnu dávku kritiky. Aj Kissinger si ju užil – a občas oprávnene (kobercové bombardovanie Kambodže sa nedá nijako ospravedlniť). Na čom však záleží, je výsledok. Americké hodnoty sú obdivuhodné a univerzálne prijateľné. Občas sa dajú najlepšie obhájiť tým, že ich odložíme bokom.