Druhé, tretie a štvrté miesto pre občianskych kandidátoch na prezidentský úrad v aktuálnych prieskumoch verejnej mienky nie sú náhodné. Veľká časť slovenskej verejnosti by chcela mať vo významnej ústavnej funkcii buď človeka z mimopolitického priestoru alebo aspoň politika, ktorý je mimo straníckeho systému. Na prvý pohľad to vyzerá tak, že (podobne ako v českých parlamentných voľbách) túžba verejnosti vidieť v politike nové tváre, nie však vygenerované z vnútra straníckych centrál, ale naopak, podľa možnosti so životopisom od politiky čo najviac vzdialeným, je taká silná, až dokáže posunúť do funkcie prezidenta človeka, ktorého šance by ešte pred niekoľkými rokmi boli mizivé.
Vystrieľaná munícia
Narastajúce nálady verejnosti namierené proti tradičným politickým elitám, spolu s obavami z mobilizačného potenciálu voľby menšieho zla, ktorého sme boli svedkami v prezidentských voľbách v roku 2004, boli aj hlavnými dôvodmi, prečo Robert Fico tak dlho zvažoval svoju kandidatúru na post prezidenta republiky. Aj keď centrála Smeru môže prepadať malomyseľnosti a skôr ako kampani sa venuje záložnému plánu na rekonštrukciu vlády v prípade prehry Roberta Fica, situácia pre neho nie je vôbec taká zlá, ako by sa mohlo na prvý pohľad zdať. Možno to dokladovať minimálne dvoma dôkazmi.
Prvý je očividný – patróny na predsedu vlády sú už vystrieľané. Ak bola nejaká kandidatúra hodnotená z každej strany a vyjadril sa k nej každý, kto mal potrebu, tak to bolo u Fica. Keďže bol už počas kampane dokonca obvinený z prípravy autoritatívnemu režimu na Slovensku, na ďalšie stupňovanie kampane proti nemu už treba bujnú fantáziu. Od začiatku prezidentskej kampane s kompletnou súpiskou bolo jasné, že kritika Fica je povinnou jazdou, ktorá je síce nevyhnutnou súčasťou kampane, no nijako neodlišuje kandidátov navzájom. Mimochodom, hlavnému ficobijcovi to v prezidentskej kampani s podporou vlastnej kandidatúry nijako nepomohlo a výrazne zaostáva za čelom.
Nezmieriteľní rivali
Predvolebná kampaň sa stupňuje, maród pôjde v najbližších dňoch bokom a možno očakávať ostrý súboj medzi trojicou najvážnejších kandidátov o druhé postupové miesto do finále volieb. To, že má jeden z trojice v tejto fáze kampane viditeľne navrch, ešte zvyšuje pravdepodobnosť tvrdého súboja. Zatiaľ čo Radoslav Procházka sa už neraz prejavil ako mimoriadne zdatný diskutér a Milanovi Kňažkovi je hovorené slovo celoživotným chlebíkom, najväčšou neznámou najbližších dvoch týždňov zostáva Andrej Kiska. Doteraz sa nezbavil nálepky ochotníka na politickom javisku a napriek najdlhšej predvolebnej kampani až teraz ukáže, čo sa na tejto ceste naučil. Navyše na podnikateľa 90. rokov minulého storočia a začiatku nového milénia číhalo veľa nástrah, a tak neodmysliteľnou súčasťou práce volebných štábov, nielen štábu prvého finalistu, predstavuje hľadanie kostlivcov v jeho živote.
Bez ohľadu na to, ako budú vyzerať detaily súbojov poslednej časti predvolebnej kampane, jedno možno predpokladať už dnes. Povedú k rozbrojom, ktoré z troch uchádzačov urobia minimálne na najexponovanejšie obdobie pred druhým kolom prezidentských volieb nezmieriteľných rivalov, ktorí sa nebudú ochotní podporiť navzájom. Ak Fica mátajú prezidentské voľby 2004, tak pravdepodobnejší je scenár prezidentských volieb 2009, keď tretí najúspešnejší kandidát František Mikloško nepodporil Ivetu Radičovú, a tým výrazne znížil jej šance na úspech v prezidentských voľbách.
Pavol Marchevský, politológ, vedie agentúru PRIESKUMY