Ústavný súd vo štvrtok rozhodol, že Jozef Čentéš bol v práve, keď sa uchádzal o funkciu generálneho prokurátora. A bývalý prezident porušil jeho práva, keď ho do tejto funkcie nevymenoval. Zároveň však strážca ústavnosti Čentéšovi odkázal, že na to, aby sa stal generálnym prokurátorom, je už neskoro, pretože veci zašli „príliš ďaleko“. Zdá sa, že ústavný súd sa snažil povedať viac než len to, kto mal byť generálny prokurátor.
Čo prezident môže
Predovšetkým musíme povedať, že prvý senát pri svojom rozhodovaní vôbec nespochybnil oprávnenie prezidenta nevymenovať kandidáta na generálneho prokurátora tak, ako to bolo vymedzené vo výklade ústavy, ktorú podalo plénum v októbri 2012. Práve naopak, prvý senát z uvedeného výkladu ústavy vychádzal a posudzoval, či prezident pri rozhodnutí o Čentéšovom nevymenovaní neprípustne nevybočil z jeho mantinelov. Pripomeňme si, že ústavný súd umožnil prezidentovi neakceptovať návrh na vymenovanie, len ak zvolený kandidát nespĺňa zákonné predpoklady na vymenovanie alebo z dôvodu závažnej skutočnosti vzťahujúcej sa na osobu kandidáta, ktorá dôvodne spochybňuje jeho schopnosť vykonávať funkciu. Prezident musí uviesť dôvody nevymenovania, ktoré nesmú byť svojvoľné.
Politické dôvody
Prezident v rozhodnutí o nevymenovaní vytýkal kandidátovi, že bol zvolený za podmienok, ktoré boli „politickým cirkusom“. Ústavný súd však správne poznamenal, že kandidáti, a teda ani Jozef Čentéš, za „politický cirkus“ nemôžu niesť žiadnu zodpovednosť.
Ďalšou výčitkou prezidenta, na základe ktorej zvoleného kandidáta nevymenoval, bolo, že Jozef Čentéš ho mal verejne osočovať a vytýkať mu porušenie ústavy, keď s rozhodnutím o vymenovaní otáľal. Tento argument tiež nebol podľa ústavného súdu spôsobilý založiť dôvod nevymenovania, pretože by sa kandidátovi poprelo právo na slobodu slova.
Čo by zabralo
Podľa názoru ústavného súdu jediným spôsobilým argumentom na nevymenovanie by bolo, ak by sa Jozefovi Čentéšovi preukázal úmysel skartovať výpoveď poslanca NR SR Matoviča a úmysel „zhodiť“ uvedené zlyhanie na asistentku. Úmyselné zavinenie však kandidátovi na funkciu generálneho prokurátora nikdy nebolo preukázané.
Zhrnuté a podčiarknuté: prezident nemal žiaden dôvod na nevymenovanie Jozefa Čentéša do funkcie generálneho prokurátora, teda inak povedané, mal ho do tejto funkcie vymenovať. Keďže tak neurobil, porušil jeho právo na prístup k voleným a iným verejným funkciám, čo ústavný súd i autoritatívne konštatoval.
Docent Čentéš v sťažnosti žiadal, aby bolo rozhodnutie prezidenta o nevymenovaní zrušené a vec mu bola vrátená na ďalšie konanie, rozumej – aby prezident o návrhu na jeho vymenovanie nanovo rozhodol. Súd rozhodnutie prezidenta o nevymenovaní zrušil, avšak vec mu na ďalšie konanie nevrátil. V prípade generálneho prokurátora sa totiž vyžaduje súčinnosť parlamentu a prezidenta. Keďže stolička generálneho prokurátora je už obsadená, nemožno prikázať prezidentovi, aby nanovo o Čentéšovi rozhodol, pretože by to fakticky mohlo viesť k stavu dvojvládia.
Víťaz bez trofeje
Čentéš sa teda generálnym prokurátorom nestane a na prvý pohľad je i „vlk sýty, i koza celá“. Víťazom tak síce je, avšak „len“ morálnym. V danej kauze však v konečnom dôsledku vôbec nešlo o Jozefa Čentéša či o to, kto má byť generálnym prokurátorom. Rozhodnutie ústavného súdu smeruje prioritne niekam inam.
Precedens pre ústavných sudcov
Ústavný súd otvoril dvere i pre nevymenovaných kandidátov za ústavných sudcov (ktorých odmietol vymenovať prezident Kiska) či pre iných nevymenovaných ústavných činiteľov, aby sa mohli domáhať ochrany svojich práv. Či a v akom rozsahu sa budú môcť okrem výroku o porušení práv domáhať i nápravy, je nateraz otázne.