Ak by nám niekto pred dvomi rokmi povedal, že sa prezidentského úradu ujme nejaký Andrej Kiska, tak by sme si pomysleli, že dotyčný nie je duševne v poriadku. Človek, ktorého v tom čase nepoznala absolútna väčšina Slovákov, navyše bez akejkoľvek politickej skúsenosti a straníckej podpory, ktorý má ambíciu byť protiváhou vládnucej strany. Nemožné! A predsa sme nakoniec boli svedkami ďalšieho veľkého prekvapenia, kto sa postaví na čelo našej krajiny. Navyše s pocitom víťaza voči súperovi najvyššieho kalibru – úradujúcemu premiérovi. Dôvody, prečo sa tak stalo, sa odvtedy analyzovali už mnohokrát, no pohľady sa teraz upierajú skôr na otázku, ako toto prekvapenie zmení politické Slovensko.
Aktívny prezident
Ak sa pozrieme na agendu, s ktorou Andrej Kiska kandidoval, tak v zmesi problémov v oblastiach hospodárstva, školstva, zdravotníctva, justície až po protikorupčnú agendu či zmenu volebného systému nájdeme predovšetkým jeden silný odkaz. Ambíciu stať sa prezidentom, ktorý Slovensko nielen reprezentuje, ako sme na to boli dosiaľ zvyknutí u predchádzajúcich prezidentov, ale najmä zo svojej pozície ovplyvňuje či dokonca mení spôsob jeho vývoja. Ak tieto sľuby mieni Kiska dodržať, tak máme pred sebou pomerne zásadnú zmenu politického systému. Aj vďaka novoobjaveným kompetenciám prezidenta sa môže približovať k takzvanému poloprezidentskému, podobne ako v mnohých okamihoch napríklad v susednom Česku.
Tri scenáre
Predstava, že sa na to bude vládna moc, zvyknutá aj vďaka bezzubej opozícii na absolútnu dominanciu, len tak nečinne prizerať, je však pravdepodobná len málo. Scenáre budúceho vývoja politického postavenia slovenského prezidenta možno zúžiť na maximálne tri. Začnem optimisticky. Čoraz viac upadajúci Smer-SD sa zmieri so súčasným stavom a pokúsi sa s novým prezidentom nájsť spoločnú reč v dialógu tak, ako si to niekoľkokrát Andrej Kiska verejne prial. To by však zároveň znamenalo dobrovoľný ústup z politických pozícií, na ktoré si strana za posledné dva roky veľmi rýchlo zvykla.
Navyše to nemusí vyhovovať ani ďalším politickým stranám, ktoré si spomenú na jedno z hlavných hesiel nastupujúceho prezidenta:„Budem protiváhou každej vláde.“ Preto za oveľa pravdepodobnejší považujem druhý scenár, ktorý predpokladá postupné ústavné zmeny kompetencií prezidenta tak, aby sa stal len bezzubým „pojedačom chlebíčkov a potriasačom rúk“. Cesta, ako na to, bola jasne vytýčená v nedávnom ústavnom spojenectve Smer-SD a KDH a najmä v súvislosti so zmenami v justícii sa už o nej aj niekoľkokrát verejne začalo diskutovať.
Permanentný konflikt
Takýto vývoj je síce pomerne pravdepodobný, no celkom určite by nebol správny. Kompetencie prezidenta by sa totiž napríklad v súvislosti s možnosťou takzvanej legislatívnej iniciatívy mali podľa viacerých názorov skôr posilňovať. Vedia to aj zmienené politické strany a vedia aj to, že by im scenár číslo dva mohli voliči skôr či neskôr vo voľbách poriadne spočítať. Aj preto zďaleka nie je vylúčená ani pomyselná tretia možnosť budúceho vývoja. Tou by mohol byť permanentný konflikt strán a prezidenta, podobný tomu, ktorý sme na Slovensku zažívali v rokoch 1994 – 1998. Strany, zvlášť jedna, by ho totiž mohli veľmi šikovne využiť na ďalšiu polarizáciu a tým aj mobilizáciu voličstva. To by jej pri súčasnej politickej apatii mohlo priniesť želané body v boji o moc v parlamentných voľbách už v roku 2016. Čo na tom, že by to bolo na úkor ďalšieho úbytku voličov či medzinárodnej hanby. Vojna o moc nemusí v tomto prípade poznať zľutovanie.
Dávid teda porazil Goliáša, no na ďalší vývoj boja o politickú moc na Slovensku si musíme ešte počkať. Veľa napovedia už prvé dni po dnešnej prezidentskej inaugurácii.