Slovensko potrebuje zásadnú reformu daňovo-odvodového systému. Existujú k tomu dva základné dôvody. Jeden je makroekonomický. Je ním prinavrátenie dávno stratenej konkurencieschopnosti, ktorú náš daňový systém mal naposledy v čase zavedenia rovnej dane. Navyše, naším strategickým záujmom je odolať tlakom na ďalšie zvyšovanie daňovo-odvodového zaťaženia, ktoré vyplývajú z faktu, že sme členmi EÚ. A to je zoskupenie krajín s najvyšším daňovo-odvodovým zaťažením v porovnaní s hlavnými konkurentmi. Kým v EÚ v roku 2019 dosahovalo 40,1 percenta HDP, priemer v členských krajinách OECD bol 33,8 percenta a v USA dokonca len 24,5 percenta.
Druhý dôvod pre reformu daní a odvodov je mikroekonomický. Ich podiel na príjmoch zamestnancov a ziskoch podnikov sa neustále zvyšuje a tento negatívny trend treba zvrátiť. Podľa výpočtov Hayekovej nadácie predstavovala približne 53 percent z celkových mzdových nákladov. Podľa výpočtov Konzervatívneho inštitútu, ktorý do nich zahrnul aj ďalšie povinné platby, je to dokonca až 62,5 percenta. To je neúnosné dokonca aj v porovnaní s nevoľníctvom, keď poddaným stačilo vrchnosti odvádzať desiatok. Podobný výpočet robí Svetová banka pre firmy. A v prípade Slovenska jej vyšiel rovnako neradostný výsledok. Podiel všetkých daní a odvodov na zisku modelovej eseročky bol vyšší ako 50 percent. Takto sa dlhodobo konkurovať nedá.
Sme v druhom roku vládnutia a k potrebnej daňovej reforme nie sme o nič bližšie než na jeho začiatku. Návrh daňovej reformy doteraz nebol predložený a výmena názorov sa obmedzila len na zopár mediálnych výstrelov. Je preto najvyšší čas s plnou vážnosťou sa pozrieť na všetky možnosti.
Tou najhoršou možnosťou by bola žiadna daňová reforma. Bola by to prehra všetkých. Vládnych strán, ale aj celej ekonomiky a spoločnosti. Naopak, tou najlepšou možnosťou by bola nielen parametrická, ale paradigmatická zmena nášho daňového systému, vďaka ktorej sa zvýši naša medzinárodná konkurencieschopnosť.
A aký je vejár alternatív medzi týmito krajnými možnosťami? Je ich veľa, ale spomeňme aspoň základné tri. Prvá, ak sa nepodarí to najlepšie, teda paradigmatická zmena, potom prichádza do úvahy ako najlepšie možné riešenie dohoda o návrate k rovnej dani, k myšlienke zjednodušenia daňového systému, ale tentoraz aj s reformou správy daní, ktorá sa, bohužiaľ, v roku 2004 neuskutočnila. Druhá dohoda o niektorých aspektoch návrhu ministerstva financií, najmä pokiaľ ide o zníženie a zjednodušenie daňovo-odvodového zaťaženia práce, zamestnancov a zamestnávateľov. A napokon tretia, dohoda o spoločnom prieniku programového vyhlásenia vlády a zmien, ktoré vládne strany navrhovali v ich predvolebných programoch.
Aj v prípade daňovej reformy je múdre riadiť sa heslom: vždy počítaj s tým najhorším, ale dúfaj v to najlepšie. A modifikovať toto heslo o dôležitý doplnok: a pracuj na celom vejári alternatív, ktoré existujú medzi týmito krajnými možnosťami. Len tak sa ešte šanca na daňovú reformu dá zachrániť.