Utečenecká kríza prináša množstvo legitímnych názorov, ktoré sa snažím rešpektovať. Nemyslím si, že sme „homofóbnejší“ než v iných krajinách, nemyslím si ani to, že by sme nemali záujem pomôcť. V „ochotných“ krajinách sa situácia medzi utečencami a domácimi často vyostruje, len médiá to príliš nespomínajú. To, že by sme skôr umiestnili tisíc psíkov ako utečencov, je, samozrejme, zaujímavý a do veľkej miery pravdivý postreh. Osobne však vnímam rozdiel v tom, že psíky neutekajú z „krajiny psíkov“, ktorú dlhodobo niekto nivočí. Psíky sú už nami zotročené tvory, iná možnosť a povinnosť, ako ich umiestniť, neexistuje. Ale verme, prosím, aj tomu, že keby sa nejaký psík zdal byť agresívny alebo inak nebezpečný pre okolie, tak by sa to veru „riešilo“ radikálne.
Niektorí Slováci cítia, že sa nedeje všetko s kostolným poriadkom, že za oponou sa hrá veľká hra, kde práve tá všadespomínaná ľudskosť je pre najmocnejších neznámy pojem. Je neľudské poukazovať na to, že ľudskosťou by sa mali zaoberať tí, ktorí dlhodobo vytvárajú v domovoch utečencov chaos a hrôzu? Ľudskosť by sa nemala oddeliť od zdravého úsudku. Ale určite stojí za to pravdivo vidieť aj svoju osobnú mieru ľudskosti.
Za ľudské považujem mať súcit aj s vlastnými krajanmi. Stretávam sa so Slovákmi po celom našom hrboľatom území, ktorí sa nejako snažia, ktorí v malom podnikajú aj keď stredná trieda ako hlavný zamestnávateľ dostáva skôr polená pod nohy než pomoc. Hľadajú iné cesty zmýšľania, dokonca aj doprajú. Nežijem v ilúzii, viem, že sme Slováci rôzni. Ale naozaj ma mrzí, keď to miestami vyzerá až tak, ako keby vlastní a mienkotvorní ľudia Slovákmi opovrhovali.
Sebanapĺňajúce sa proroctvo je silná vec. Čo budeme o sebe šíriť, aké presvedčenie živiť, to sa bude diať. Akí máme byť, keď nemáme radi seba, keď nemáme radi vlastných? V istej mne sympatickej duchovnej filozofii som započula, že ľudia sa nedelia na zlých a dobrých, ale na zrelých a nezrelých. Medzi týmito fázami nachádzame množstvo odtieňov zrelosti. Každý k nej speje, len v inom tempe a iným spôsobom. Nemôžeme sa zlostiť na zelenú jahodu, keď ešte nechutí sladko. Prejavom zrelosti je aj to, že niekomu nevyčítame jeho nezrelosť.
Dajme si my Slováci viac nádeje, viac pochopenia, doprajme si súcit a možno aj čas. Energia, ktorú takto vložíme do seba samých, prinesie určite zrelšie jahody a aj súcitnejší prístup k iným. Bez sebahodnoty budeme ťažko hľadať hodnotu v iných. Aj toto vnímam ako súčasť ľudskosti. Takže majme aj seba radi. A začnime jednoduchým a možno pre niekoho mimoriadne zložitým cvičením – Majte ma radi: o)