„Brali nás na kontrolných staniciach alebo počas domových prehliadok. Spoznali nás podľa prízvuku alebo podľa tradičného maľovania na tvári. 200 – 400 z nás doviedli do nejakej miestnosti na policajnej stanici - takej malej, že sme sa dusili. Zrazu na nás z dvoch okien spustili paľbu. Padol som na zem, pričom ma chránili len telá mŕtvych a zranených na mne. Niektorí ešte stonali, tak na nás počas noci pálili ešte dvakrát“.
Takto mi zabíjanie na policajnej stanici v Gudele, v Jube, v Južnom Sudáne, opísal jeden z tých, čo prežil. Bol len jednou z mnohých obetí týchto strašných zločinov spáchaných všetkými stranami, ktorých jedinou chybou bolo, že mali nesprávnu etnickú príslušnosť.
Po desiatkach rokov bojov za nezávislosť, počas ktorých o život prišlo 2,5 milióna príslušníkov Južného Sudánu, 14.júla 2011 Južný Sudán oslavoval svoj vstup do OSN ako 193-tí a najnovší členský štát. Dnes sa však boj o moc medzi prezidentom Salva Kiir (etnický Dinka) a bývalým viceprezidentom Riek Macharom (etnickým Nuerom) zvrhol na ozbrojený konflikt, ktorý sa kvôli etnickým otázkam čoraz viac stupňuje.
Utečenci v Južnom Sudáne. Snímka: Reuters
Hoci bolo zastavenie paľby podpísané 23.januára, etnické násilie, ktoré sa tu rozpútalo, nemusí byť také ľahké ukončiť. V rámci medzietnických útokov na civilných Nuerov a Dinkov bolo počas bojov doteraz zabitých niekoľko tisícok ľudí. Ďalšie stotisíce boli nútené odísť a teraz hľadajú bezpečné útočisko. O masovom a mimosúdnom zabíjaní, nedobrovoľných zmiznutiach, sexuálnom násilí, rabovaní, podpaľačstve a svojvoľnom ničení majetku ako aj o používaní detí ako „vojakov“ existujú vierohodné správy.
Kto tento konflikt začal? A kto si za terč vyberá civilistov? „Pravdivá odpoveď“ závisí od toho, k akému etniku sa hlásite. Keď som sa rozprával s vysídlencami, obeťami a ich rodinami v táboroch v Jube, Bentiu a Bore, ich vnímanie konfliktu bolo tak ovplyvnené ich etnickou príslušnosťou, že budili dojem, akoby každý z nich žil v úplne inej realite.
V takejto situácii je nevyhnutné, aby OSN monitorovala a zverejňovala správy o porušovaní ľudských správ, obetiach a páchateľoch. Len objektívne preukázané fakty dokážu zabrániť opätovnému rozdúchaniu konfliktu falošnými správami, pomôžu vyjasniť nezrovnalosti a zaviesť zodpovednosť z dlhodobého hľadiska.
Južný Sudán má tradíciu beztrestnosti. Počas predchádzajúceho veľkého konfliktu v roku 1991, v ktorom boli zapojené rovnaké etnické skupiny, neexistovala žiadna zodpovednosť za zločiny spáchané počas neho. To prispelo k tomu, aby sa história tragicky opakovala. A preto je veľmi povzbudzujúce, že Rada Africkej únie pre mier a bezpečnosť sa rozhodla zriadiť medzinárodnú vyšetrovaciu komisiu pre príčiny konfliktu a zločiny, ktoré tu boli spáchané.
Veliteľ juhosudánskych ozbrojených síl mi povedal: „Keď nesúhlasíme, nekričíme: strieľame. Máme tu kultúru násilia“. Poučená z tragédií v Rwande a Srebrenici a v zmysle ochrany civilistov pred násilím, sa OSN snaží pomáhať svojmu najnovšiemu členovi bezprecedentným spôsobom: Misia OSN v Južnom Sudáne otvorila svoje brány, aby poskytla ochranu približne 70 000 ľudí, ktorí kvôli svojmu etnickému pôvodu majú strach o svoje životy. Budú potrebovať čas a viac ako podpisy, aby sa cítili dostatočne bezpečne na to, aby sa opäť vrátili do svojich domovov.
Stále zostáva veľkou výzvou poskytnúť im potraviny, zdravotnú starostlivosť, vodu a hygienické podmienky. V Bentiu som videl nemocnicu bez akýchkoľvek liekov, ľudia tam prežívali len s 2,5 litrami vody denne a 20 000 presídlených ľudí bolo natlačených na ploche menšej ako štyri metre štvorcové na osobu v tábore Juba – čo je medzinárodný minimálny štandard pre väzňov.
Najväčšou výzvou zo všetkých je však ochrániť ich fyzicky: do malého objektu v OSN v Akobo vtrhli ozbrojení mladíci, ktorí zabili prinajmenšom 16 civilistov a tiež dve indické mierové sily OSN, ktoré sa snažili ich chrániť. Napriek prímeriu je kvôli udržaniu bezpečnosti civilistov potrebné posilniť mierové jednotky OSN.
Ako mi povedal jeden odborník na rozvoj v Jube, „Jeden mesiac bojov vrátil Južný Sudán späť o jedno desaťročie“. Štatistiky o rozvoji ilustrujú, aký je tu život ťažký: polovica populácie žije v chudobe a je podvyživená. Je viac pravdepodobnejšie, že mladá žena zomrie pri pôrode, ako že dokončí svoje základné vzdelanie. Jedno z desiatich detí zomrie ešte pred svojimi piatimi narodeninami.
Južný Sudán sa však stále môže stať stabilným a prosperujúcim. Je to krajina bohatá na ropu, ktorá tvorí dve tretiny jej HDP. Namiesto plytvania na zlé spravovanie, korupciu a konflikty, by príjmy mali byť použité na sociálny rozvoj. Teraz je na to vhodná príležitosť. OSN by mala urobiť všetko preto, aby obyvateľov Južného Sudánu ochránila a podporila úsilie na zaistenie trvalo udržateľného mieru. Ľudia žijúci v Južnom Sudáne si zaslúžia lepšiu budúcnosť. Ropa tam nebude večne.
Ivan Šimonovič, zástupca generálneho tajomníka OSN pre ľudské práva