Tak, Krym má za sebou „referendum“. Prečo tie úvodzovky? Pretože sa uskutočnilo pod dozorom okupačného vojska. Pretože ho zvolala vláda, ktorú podľa všetkého zvolili za prítomnosti ani nie polovice poslancov krymského parlamentu. Pretože jeho garantom bol šéf jednej z dvoch miestnych mafiánskych skupín (predseda krymskej vlády Sergej Aksionov). Pretože okrem právnych nesplnilo ani len formálne náležitosti (obyvatelia napríklad neboli riadne informovaní o jeho konaní), tobôž princípy logiky (žiadna z odpovedí v „referende“ neumožňovala zachovať status quo). Falšovanie hlasovania, o rozpore s medzinárodným či vnútroštátnym právom ani nehovoriac. Ale hlavne:„referendum“ riešilo neexistujúci problém.
Krivé zámienky
„Utláčanie“ miestnych Rusov bolo zámienkou na inváziu ruských vojsk, v skutočnosti to však je vymyslený problém. Kto bol niekedy na Kryme, vie, že etnickí Rusi tam nie sú diskriminovaní a pričlenenie sa k Rusku nebolo v posledných rokoch na programe dňa. Ostatne, veď Krym je autonómnou oblasťou Ukrajiny a Rusi tam tvoria väčšinu. Skutočnými občanmi druhej kategórie sú Krymskí Tatári, na ktorých sa Rusi dodnes pozerajú cez prsty a aktívne im znepríjemňujú život – obštrukcie pri reštitúcii pôdy, obmedzenie prístupu k zamestnaniu. V posledných týždňoch sa tichý teror prejavil tak, že v zmiešaných oblastiach ktosi namaľoval biele kríže na domy miestnych Tatárov. Aby ich bolo možné odlíšiť. Nečudo, že väčšina z nich poslala svoje ženy a deti do bezpečia vnútrozemskej Ukrajiny. Majú strach. A nielen oni, z Krymu odchádzajú aj Ukrajinci, a dokonca Rusi, ktorí nechcú žiť pod Putinom.
Ruské záujmy
Rusko na Kryme teda nerieši miestne problémy, ale svoje vlastné. Zosadením proruského Janukovyča zažilo Rusko potupu a stratilo vplyv u svojho suseda. Vhodne preto využilo túto situáciu na odlákanie od svojej neutešenej ekonomickej situácie. V Rusku hrozí stagnácia, ceny ropy nerastú, ceny plynu dokonca klesajú a z krajiny odchádza zahraničný kapitál. Vďaka presunutiu pozornosti na Krym síce vzrastá doma Putinova popularita (sľúbil Rusom impérium a aj ho buduje), ekonomické problémy krajiny sa však o to viac prehlbujú. Rubeľ je na minime za posledných päť rokov, investori sa zbavujú ruských akcií, cielené sankcie dopadnú na najbohatších oligarchov a hrozba znárodnenia ešte urýchli odlev cudzieho kapitálu. A čo na to Krym? Tomu už došli peniaze v miestnych bankomatoch a namiesto príprav na letnú turistickú sezónu sa chystá na najhoršie. To znamená, že hlavný motor ekonomiky polostrova – turizmus – sa zadrhne a Moskve pribudne ďalší hladný krk (popri Podnestersku, Abcházsku či Južnom Osetsku). Na jazyk sa tlačí označenie Pyrrhovo víťazstvo.
Limity invázie
Veľkou otázkou zostáva, čo bude s Krymom ďalej. Polostrov je závislý od Ukrajiny (voda, elektrina, internet), preto je možné, že Rusi sa pokúsia postúpiť z juhu do vnútrozemia (prvé pokusy sa už objavili). Nateraz vyzerá nepravdepodobne, že by si mohli dovoliť vojenskú inváziu na východe Ukrajiny. Aj napriek ruským „turistom“(ktorí sa masovo zúčastňujú na proruských demonštráciách napríklad v Donecku či Luhansku) tu nemá myšlienka odtrhnutia sa od Ukrajiny dostatočnú podporu medzi ľuďmi.
Odtrhnutie sa zdá zlým riešením pre každého. Po facke, ktorú utŕžilo medzinárodné spoločenstvo, bude už len ťažko vysvetľovať Iránu či Severnej Kórei, aby sa vzdali jadrového programu tak, ako to urobila Ukrajina v 1994 výmenou za garancie územnej celistvosti. Na problémy si však zarobila aj samotná Moskva. Okrem ekonomických a medzinárodnopolitických je možné, že o slovo sa začne hlásiť aj niektorá z viac ako 185 etnických skupín na území Ruska, prípadne občianska spoločnosť, po ktorej Putin s obľubou šliape. Ukrajina bez Krymu prežije a práve výpalnícka politika Moskvy ju môže neochvejne nasmerovať na Západ.
Bolo by veľkým paradoxom, ak by Krym namiesto vzrastajúcej sily Moskvy predznačil Putinov koniec. Ale na druhej strane pred pár týždňami nikto neveril ani tomu, že Rusko by mohlo okupovať svojho západného „brata“. Nie nadarmo sa hovorí, že pýcha predchádza pád...