Existujú povolania, kde má človek podvedome tendenciu nemať ich rád, a to aj napriek tomu, že si v konečnom dôsledku každý uvedomuje ich potrebnosť a dôležitosť. Jedným z takýchto povolaní je aj povolanie úradníka. Kto aspoň občas sleduje filmy pre pamätníkov, dá mi za pravdu, že aj povolanie úradníka sa postupne vyvíja, nie som si však istý, či práve želaným smerom. Prvým rozdielom oproti minulosti je fakt, že súčasní úradníci existujú v období, keď už medzičasom zdevalvovalo nielen hovorené, ale aj písané slovo a glotové rukávce nahradil počítač. Ďalším rozdielom je vysoký podiel úradníkov na celkovom počte obyvateľov a to, prirodzene, v súčasnosti nielen znižuje vážnosť tohto povolania, ale, žiaľ, aj jeho atraktívnosť meranú mzdovým ohodnotením. Celkom prirodzene platí, že kvantita a kvalita sa vylučujú, a je tiež empiricky dokázané, že viac úradníkov neznamená spokojnejší občan podobne ako viac policajtov neznamená bezpečnejší štát.
Chudoba nie je cnosť
Ak by sa urobil prieskum verejnej mienky na tému Ako si občania predstavujú vzorného úradníka?, pravdepodobne by vyšlo, že občania si želajú, aby úradník bol čestný, slušný, pracovitý a žil v chudobe. Práve v tom poslednom slove je problém. V podmienkach Slovenska je bežný občan, hoci so „škrípaním zubov“, ale predsa len skôr ochotný pripustiť netransparentné správanie predstaviteľa úradu ako fakt, že by toleroval jeho adekvátne, čiže lepšie platové ohodnotenie. Je dokázané, že nič nie je také drahé ako lacný vedúci zamestnanec. Ak je jeho cena na trhu práce nízka, buď tomu bude zodpovedať aj jeho výkon, alebo ťažisko svojich príjmov očakáva z úplne iného zdroja... Verejná správa môže byť efektívna iba vtedy, keď nemá vysoký nadstav slabo platených ľudí, ale len optimálny počet primerane platených kvalifikovaných ľudí.
K pomýlenému obrazu prispievajú aj médiá. Pred každými Vianocami zisťujú, koľko ten či onen úrad vyplatí či vyplatil svojim zamestnancom na vianočných odmenách. Zabúdajú, že aj úradníci sú ľudia so svojimi rodinami.
Oveľa dôležitejšie sú otázky, či vôbec ten alebo iný úrad má pre občana zmysel, ako hospodári, či šetrí náklady a ako má postavený plán, či vyvíja snahu na zlepšenie svojej činnosti, alebo či sa napríklad nesnaží pred koncom roka napochytro a hlúpo minúť peniaze z obavy, že sa mu na budúci rok zníži rozpočet.
Byrokrati
Za byrokraciu v tejto krajine celkom určite nie je zodpovedný radový úradník, lebo on sa „len“ prispôsobil situácii. Zodpovednosť vždy nesie jeho nadriadený, osoba stojaca na čele úradu. Každý, kto riadil či viedol ľudí, vie, že zamestnanci sú z dlhodobého pohľadu vždy takí, aký je ich šéf. On definuje písané aj nepísané normy správania, určuje, čo je či nie je správne, stanovuje pravidlá. Po skúsenostiach odmietam názor, na ktorý som bol niekedy náchylný aj ja sám, že úradník je a priori nastavený málo pracovať a byť neochotný. Mnoho úradníkov sa určite dennodenne veľa narobí. Nevyjasnenou otázkou však zostáva, či nerobia zbytočnú prácu, byrokraciu pre byrokraciu. Na úradoch sa objavil fenomén, a tým je snaha zamestnancov, najmä vedúcich, nerobiť podľa možnosti vôbec nič, o ničom nerozhodnúť, nič nepodpísať, správať sa alibisticky. Nuž, prispôsobili sa a pochopili, že je to spôsob, ako si nevyrobiť problém a neohroziť samých seba.
Štíhlejšie úrady
Ak chceme mať efektívnu verejnú správu, musíme zamestnávať nižší počet, ale lepšie platených úradníkov. Ak sa niekedy toto všetko podarí zmeniť, tak nastane čas, keď občasné porovnávanie Slovenska s Fínskom či so Škandináviou prestane pôsobiť smutno-smiešne.