Pri takom vyhlásení sa človeku rozbúši srdce, odmieta tým slovám uveriť! Prevrat. Je nevyhnutný, ak ide o prevrat v myslení, prevrat v hľadaní odpovede na kardinálny problém týkajúci sa samej existencie človeka. A tak mi prichodí nanovo sa ponoriť do úvahy o existenčnej kauze. V grafe sú dve krivky. Jedna s enormným rastom výkonnosti podniku, druhá krivka vplyvom modernizácie vyjadrujúca podstatný pokles počtu potrebných pracovníkov. Je to tak. Skutočný dôsledok vyššieho výkonu nových technológií vedie postupne k rastúcej nezamestnanosti. Kto potom bude kupovať produkty, ktorých je za jednu zmenu čoraz viac, ak zároveň rastie nezamestnanosť a ľudia majú peňazí menej a menej? Proti sebe tak stojí všeľudský záujem zvyšovať výkonnosť strojov a všeľudský záujem zvyšovať kultúru práce a skvalitňovať život človeka. Tomu máme hovoriť pokrok?
Ale je tu nápad vyplývajúci z grafu existenčnej kauzy: Čo by sa stalo, ak by časť profitu získaná vyššou výkonnosťou nových technológií bola zahrnutá v osobitnom fonde, určenom na odmeňovanie zamestnancov, vrátane tých, ktorým nová technológia zobrala prácu? Taká možnosť by tu teoreticky bola. Ale je to z globálneho hľadiska reálne?
Bol by to neobyčajný precedens. Ak máme predstavu o nekonečne, potom podľa spomenutého grafu existenčnej kauzy výkon strojov bude maximálny (nekonečný) a počet potrebných pracovníkov minimálny (nulový). Čo sa stane, ak stroje vykonajú všetku prácu? Ak by taká situácia nastala, smútil by človek za prácou v tom niekdajšom ponímaní? Neúprosný diktát času by konečne ustúpil a nastal by „nový čas“. Čas na spoločné zážitky s manželkou, deťmi, rodinou, čas na všeličo iné, čo pozdvihne osobnosť človeka a dá jeho životu nový zmysel.
Taká vízia ešte dlho ostane iba v ríši snov. Preto sa vrátim k realite. Nezdá sa mi totiž, že by niekto počas života niekoľkých ďalších generácií vážne uvažoval o tom, že všetkého bude dostatok a že peniaze, ktorými meriame hodnotu práce, stratia svoj význam. No či už chceme, alebo nie, svet sa výrazne mení. Menia sa názory, mení sa usporiadanie sveta, pretrvávajú mocenské zápasy. Pokrok je často zaobalený v násilí a prináša obete. Z dlhodobého hľadiska sú iba dve možnosti: totálna deštrukcia alebo zmena myslenia, pokrok. História však zaznamenáva, že človek sa vždy dokázal vyrovnať s existenčnými hrozbami, prežil a pokročil dopredu. Verím, že takýto prevrat v ľudskej mysli i ľudskom konaní raz určite nastane!