Poznáte tie historky: miestni v krčme zmlátia niekoho iba preto, že je odinakiaľ. Zatiaľ najbizarnejší „dôvod“ aký som kedy počul bol, že rýchlo tancoval. Najprv ho domáci na dedinskej zábave upozornili, že: „Netancuj tak rýchlo!“. Ale keď si nedal povedať, dostal dve-tri po papuli.
Smiešne je, že čím sme od Slovenska ďalej, tým nám menej vadí, že je niekto z inej dediny, chotára, či je Východniar alebo z Bratisky. Na dovolenke v Turecku sme zrazu celí radi, že vidíme Slováka, ktorý by možno dostal po papuli, keby tancoval rýchlo v našej dedine.
V čase, keď sme vstúpili do EÚ (čo osobne považujem za minimálne tak dôležitý míľnik pre túto krajinu ako napríklad vznik Československa) mi jeden známy hovoril, že sťahuje svoju firmu do hlavného mesta. Ja že, veď sídlite v Bratislave a on, že no veď práve, ideme do Bruselu...
Narodil som sa v Rimavskej Sobote, moji rodičia (nehľadiac na nejakú klišé ideu o lepšej budúcnosti či čo) ma, keď som mal osem, presunuli do ešte väčšej diery: do Šafárikova. Neskôr som študoval v Košiciach a ako ekonomický migrant som skončil v Bratislave. Dnes mám pracovné stretnutia v Londýne, Helsinkách či Talline, na festivaly chodím do Cannes, svoj nový film som točil v Toskánsku a teším sa na dovolenku v Ligúrii. Cítim sa ako Európan nie ako Soboťan či Východniar.
Asi aj preto ma prekvapuje, keď zrazu počujem o snahách zamurovať sa tu v našej pomyselnej Rožňave a zazerať na Rakúšanov, Nemcov, Francúzov ako keby sme s nimi nezdieľali okrem kontinentu aj nejaké iné srandy ako menu, pracovný trh, eurofondy atď. Plnohodnotnými Európanmi sme iba vtedy, keď nám to vyhovuje. Ozaj sme zostali tak malí?
Možno je to problém iba staršej, mentálne krpatejúcej generácie, ktorá by rada zachovala pre svoje vnúčatá Slovensko také, ako ho videli velikáni typu Hlinka či Tiso: svojstojné, izolované, národné, také naše... Zaspali dobu. Už ich deti sa im za to smejú. Veď kto by chcel žiť v takej budúcnosti, ktorú mu plánuje otec či dedko? Málokto normálny.
Našťastie tu už máme generáciu príčetných, aj s voličským právom, ktorí tú našu malosť nezažili a narodili sa v Európe a nie v Rožňave. Cestujú, dorozumejú sa kdekoľvek, nemajú problém s tým, že by sa cítili menejcennými, sú v pohode.
A ak stretnú niekoho, kto tancuje rýchlo, nemajú nutkanie mu dať po papuli.