Kladiem si otázku... čo sa to stalo s našou dobou, prečo majú ľudia pocit , že sa niečo zlomilo a cítia sa sklamaní? Prikláňam sa k názoru, že táto doba miluje povrchnosť – povrchné vzťahy, povrchné vzdelanie, povrchné názory, povrchnú zábavu. Ľudské vzťahy sa racionalizovali v zlom slova zmysle - kalkulujeme, necítime. Stratili sa hodnoty vo vieru ľudskej zodpovednosti, pokory, hodnotám lásky... možno to bolo preto, že enkulturácia, t. j. učenie sa jedinca životu v spoločnosti a inej kultúre vrátane výchovy urobila z ľudí racionálne stroje ktorých cieľom je zisk, najmä ekonomicky.... zisk z lásky nepreciťujeme, nenaučili sme to naše deti, stratili sme ambície robiť dobro - patológia zisku je určujúca.
„Musíme sa naučiť rozlišovať medzi šiestimi slovami: krása a škaredosť, dobro a zlo, pravda a lož. Ak to nedokážeme, prestaneme sa orientovať v živote a stratíme víziu, ktorá musí byť príťažlivá, ale hlavne reálna. .
Osobne som presvedčený, že mnoho utrpenia a problémov je spôsobených nedostatkom lásky. Podvýživa láskou je jedna z najhorších situácii pre človeka. Tiež si myslím, že i keď sme ohrozovaní prírodnými katastrofami, omnoho viac sa ohrozujeme tým, že sa nemáme radi.
Namiesto toho aby sa kultivovala ľudská duša a zjemňoval zmysel pre krásu pravdu a dobro manifestuje sa skôr zloba , nenávisť, adrenalín a pod. Z banality sa v mnohých prípadoch robí tragédia a z tragédie banalita. Ako reagovať na súčasnú dobu , chcel som napísať niečo, čo v sebe obsahuje aktualizačný prvok a potom mi napadlo, že len zmením svoje „zarámcovanie“- a namiesto aktualizačného prvku napíšem všeobecne platnú, takrečeno nadčasová reflexiu o zmysle utrpenia.
Všetky generácie ľudstva, ktoré kedy žili, žili v súčasnom svete. Takže ten náš nie je nijaká výnimka. Nijaké obdobie nebolo ani horšie ani lepšie ako dnešná doba. Vždy a všade sa ľudia trápili, bojovali, zápasili, trpeli, prekonávali prekážky. V každej dobe existovali vojny ( som toho názoru , že vojna je zlo, ktoré dlhé tisícročia vrhalo a vrhá svoj skazonostný tieň na ľudstvo. Dúfajme len, že nebudú mať pravdu tí historici a futurológovia, ktorí dokazujú, že história ľudstva je v určitom zmysle históriou permanentných ozbrojených stretnutí a vojen s mierovými prestávkami) .
Tiež existovali choroby, boj o prežitie, nedostatok peňazí, ktoré sa striedali s chvíľami radosti, nádeje, optimizmu. Neverte, že niekto môže byť bez trápenia, ktoré mu udelil ľudský údel. A tí, ktorí vyzerajú, že sa narodili pod šťastnou hviezdou a všetko im vychádza, majú tiež svoje temné priepasti. Možno ich počkajú za rohom, zajtra, pozajtra, v hodine ich umierania. Preto by sme mali byť vďační aj za všetko utrpenie, bolesť, trápenie, ktoré nás postihlo ( treba priznať že nás ničí a obťažuje ) . Robí to z nás rýdze bytosti a vytvárame živé poklady tohto sveta. Som presvedčený, že každá naša individuálna bolesť prispieva k spáse a záchrane celého ľudstva. A v tom je krása ľudskej existencie. Sme iba úlomok zrniečka ľudstva, ale bez nás by ono nebolo celistvé. A to zrniečko je raz ostré ako piesok, ktorí reže, a raz oblé a plodné ako zrnko pšenice, ktoré dáva život. Myslím na to, keď sa denne zobúdzam do nového dňa a novej nádeje a uvedomujem si, že žijeme prvý deň zvyšku nášho života. A že ten život je dar nesmiernej ceny a máme ho iba raz, prvý a posledný raz.
Žijeme v dobe hodnotového vákua, alebo posvätného prázdna? Ak by sa do spoločnosti vrátila nová hodnotová klíma, musí byť ochutená niečím, čo presahuje materializmus, relativizmus a sebectvo.