Každý, kto niekedy riadil či riadi ľudí, vie, že jednou z najdôležitejších úloh vedúceho zamestnanca je výber správnych ľudí a ich motivácia. V privátnej sfére sa stalo osvedčeným spôsobom získavania ľudí do vedúcich funkcií využitie personálnych agentúr či head-huntingových spoločností. Tie získavajú kandidátov z trhu, nezriedka od konkurencie alebo len tak na základe dobrého chýru. Takýchto ľudí majú spájať, a zväčša na platforme spoločnej vízie a stratégie aj spájajú, identické hodnoty a ciele. Toľko všedná prax zo sveta biznisu. Ako to však funguje pri správe štátu?
Keď spájajú osobné záujmy
V roku 1993 som sa pri rozdelení Česko-Slovenska naivne domnieval, keďže Slovensko je malá krajina s počtom obyvateľov na úrovni stredne veľkého svetového mesta, že sa tu bude dať urobiť poriadok veľmi rýchlo. Zjavne som podcenil fakt, že takmer päť a pol milióna obyvateľov je nielen príležitosť, ale aj jedna z našich veľkých hrozieb. S určitou dávkou zveličenia môžeme konštatovať, že sa vlastne skoro všetci poznáme, buď sme spolužiaci, rodina, alebo susedia. Ak ani jedno z uvedeného, tak aspoň poznáme niekoho, kto toho druhého celkom určite pozná. Uvedený fakt sa v kombinácii so skutočnosťou, že štát chcú v podmienkach parlamentnej demokracie riadiť politické strany, stáva kritickou prekážkou zlepšenia. Ľudí prestávajú spájať spoločné hodnoty a ciele. Naproti tomu ich spájajú osobné záujmy, túžba po moci, strach z budúcnosti, spoločné tajomstvá, animozita k inej skupine, strane a podobne. Celkový úpadok ešte zosilňuje zvrátený vžitý názor, že víťaz berie všetko.
Mýtus o „vlastných ľuďoch“
Slovenskí politici sa nás už roky snažia presviedčať, že plniť programové vyhlásenie vlády či plniť štátny rozpočet je možné len s „vlastnými ľuďmi“, čiže so straníkmi alebo s osobami s nimi spriaznenými. Je to mýtus a Achillova päta slovenskej parlamentnej demokracie. Potláča totiž teóriu prirodzeného výberu. Prináša stádovitosť, spolitizovanie občianskeho života a ide o zaručený recept na neúspech.
Kolegovia a kamaráti
Ľudia, ktorých poznáme z detstva či zo školy, sú pre nás z pracovnej stránky spravidla úplne neznámi. Najlepší spôsob, ako nestratiť ilúzie a priateľov, je nikdy s nimi nezačať pracovať. Je celkom normálne mať kamarátov z radov kolegov. V štandardných pomeroch však musia byť najskôr kolegovia a až neskôr sa môžu stať kamarátmi. Nikdy nie opačne. Tento neduh sa napriek tomu bežne vyskytuje, a preto nečudo, keď servilnosť víťazí nad zdravým rozumom a zaviazanosť nad vlastným názorom.
Vyššia šanca na úspech
Z vlastných skúseností môžem potvrdiť, že keď vedúci zamestnanec pracuje v záujme úradu či firmy bez ohľadu na typ jej vlastníctva, a nie iba pre seba, stranu či pre skupinu osôb, žiadnych „svojich ľudí“ nikdy nepotrebuje. Bez čoho sa však určite zaobísť nedá, je samostatne mysliaci a autonómne sa správajúci jedinec – kolega. Aj preto namiesto zamestnávania oddaných a zaviazaných je správne preferovať múdrych a čestných ľudí. S nimi sa človek menej narobí a navyše má vysokú šancu byť úspešný v tom, čo robí. To je asi aj vysvetlením, prečo ešte nikto nikdy nevyhral Veľkú pardubickú na sebalepšie osedlanom oslovi.