Toto sa vám nebude čítať ľahko a nerobí mi ani potešenie písať to, a skutočne to teraz nik ani nechce počúvať. No aj tak si myslím, že to musí byť povedané.
Zdieľam žiaľ sveta za zabitých ľudí v Paríži. Smútil som pri mŕtvych z 9/11 a ďalších – za Austrálčanov, ktorí zomreli pri teroristických útokoch na Bali v 2005. Za Londýnčanov, ktorí zomreli pri teroristických útokoch v 2005. Za Francúzov, ktorí zomreli pri útokoch na Charlie Hebdo v januári tohto roku. Za Rusov, ktorých lietadlo bolo odpálené nad Sinajom pred týždňom. Smútim takisto za všetkými zabitými pri menších útokoch, pri ktorých sa naše spomienky na tieto udalosti už dávno vytratili.
A tak tweetujeme a postujeme a tagujeme frázy a postujeme gify na Facebook. Vieme dobre čo robiť; keďže to robíme stále.
No treba povedať jednu vec, najmä ak sa pozeráme na choré opakovanie sa toho istého príbehu. Napriek štrnástim rokom prebiehajúcej “vojny proti terorizmu”, ten terorizmus je tu s nami stále a možno ešte viac ako kedykoľvek predtým. Je čas zvážiť, že či je správne pokračovať v tejto ceste.
Od toho osudného dňa v roku 2001 sa spustila vlna špionáže po celom svete, na Američanoch doma ako aj na ľudí v zahraničí. Napriek tomu sme nedokázali zachytiť čokoľvek, čo by mohlo priamo zabrániť teroristickým útokom v Paríži. Jednoducho obetovali sme veľa zo svojej slobody a nedostali za to skoro nič naspäť.
Od roku 2001 zatiahli Spojené štáty krajiny ako Veľkú Britániu, Francúzsko, Austráliu a iné do vojen v Iraku, Afghanistane, Líbyi a Sýrii, s dronovými útokmi na ľudí z Filipín cez Pakistan až po rôzne časti Afriky. Pozitívny výsledok týchto vojen je prakticky žiadny.
Od roku 2001 Spojené štáty vynaložili enormné úsilie a náklady na to, aby zabíjali jednotlivcov ako Bin Ladina, al-Zarquawiho, al-Awlakiho a minulý víkend aj Džihádistu Johna. Ďalší, mnohí aj bez mien, boli zabití mimo pozornosti médií, alebo boli umučení k smrti, alebo stále hnijú v tej offshorovej trestaneckej kolónii na Guantanáme, či v temnom pekle Salt Pit v Afghanistane.
A vidíme že to nefunguje. Tento víkend Paríž alebo útok spred týždňa sú toho dôkazom.
Američania stratili mnoho svojich slobôd na to, aby bojovali proti terorizmu. A nepomohlo to. Viac než 4000 vojakov prišlo o život v Iraku a tisícky ďalších v Afghanistane na to, aby porazili teroristov, bez toho aby sme si položili otázku, že za čo vlastne zomreli. Zabili sme desiatky tisíc či viac ľudí v týchto krajinách. A nepomohlo to. Tak sme znovu išli do vojny v Iraku, teraz v Sýrii, predtým v Líbyi, a vytvorili len ďalšie rozbité štáty bez fungujúcich bezpečnostných zložiek, ktoré teraz tvoria len ďalšie semenište teroristov.
Ako povedal jeden z najinteligentnejších komentátorov Bill Johnson – terorizmus nie je o zabíjaní ľudí, je len o získaní pozornosti kráľa. Útoky v Paríži neboli o zabití 130tich nevinných civilistov. Do pekla, veď toľko ľudí zomrie v Iraku a Sýrii rovnakým spôsobom každý deň. Skutočným testom pre Francúzsko je teraz to, že ako sa vysporiada s odpoveďou na tento teror z dlhodobého horizontu. Spojené štáty v tomto teste zlyhali na celej čiare; a zdá sa, že Francúzsko sa z tohto zlyhania nijak nepoučilo. “Povedieme proti teroristom nemilosrdnú vojnu.” – vyhlásil prezident Hollande pred koncertnou sálou Bataclan, kde sa odohral najkrvavejší útok.
Ak by som aj mal tú najsprávnejšiu stratégiu postupu v tejto veci, tak by som vám ju určite povedal, a snažil by som sa ju povedať aj ľuďom vo Washingtone, Paríži a všade inde vo svete. No jednak ju nemám, a na druhej strane by ma aj tak nik nepočúval.
No viem, že určite treba spraviť toto: skončiť s tým, čo robíme posledných 14 rokov. Jednoducho preto, že to nefunguje. A neexistuje najmenší náznak toho, že to vôbec niekedy bude fungovať. “Chyť krtka” je hra, nie plán. Nechajme blízky východ na pokoji. Nevytvárajme ďalšie zlyhané štáty. Prestaňme sa vzdávať svojich slobôd pre nič. Prestaňme sa odcudzovať slušným moslimom, ktorí s nami žijú v mieri. Vojna, ktorá prebieha, je proti balíku myšlienok – viery, anti-západným a anti-imperialistickým. Zbombardovať myšlienky nie je možné. Vyslať západné vojská na Blízky východ a lietadlá ponad ich hlavy len podporuje tieto myšlienky a nenávisť. Pomstou sa nikdy nezničí myšlienka.
Začnime s týmto a možno, to nebude trvať ani 14 rokov, a veci sa začnú zlepšovať. Je to vždy stokrát lepšie, než pokračovať v činnosti, ktorá prináša len čoraz väčšie nevinné obete.
Článok uverejnil Ron Paul Institute a preložil ho Martin Bulák na portáli menejstatu.sk.