Téma dôchodkov je fascinujúca – rieši niečo, čo bude skutočnosťou o desiatky rokov, a nerieši to, čo je skutočnosťou dnes. Debaty sú zapálené, peniaze sa sypú, úspech sa nedostavuje a vinníci sú všade, takže nikde. Debata, na aké sme zvyknutí, vždy keď sa snažíme byť svetoví a vymýšľame niečo, čo nikde nefunguje.
Čím ďalej, tým nás je menej mladých a viac starých. Navyše u nás po desiatkach rokov neúspešného budovania komunizmu prebieha rekonštrukcia celej spoločnosti a hospodárstva, na čo treba veľa múdrych ľudí a financií. Riešenia stačí s troškou fantázie a logiky skopírovať od skúsenejších štátov a snažiť sa mať viac detí a viac pracovnej sily, postupne odstrániť zásluhovosť z prvého piliera a financovať ho zo všeobecných daňových príjmov štátu a usporiadať tretí pilier súkromného sporenia tak, aby sa zvýšila jeho bezpečnosť a znížilo riziko defraudovania. Všetky tieto riešenia existujú.
My sme sa pred rokmi vydali cestou dobrodružného poznávania krajín neprebádaných, trpiac naším ekonomickým mesiášskym komplexom. Netreba nám ani rodinnú politiku, ani dovezenú, ani domácu rómsku pracovnú silu, ani zásadnú reformu financovania prvého piliera, ani poriadok v treťom, skutočne slobodnom pilieri. Riešime veci zásadné na úrovni aspoň ústavnej.
Druhý pilier znamená, že oproti iným generáciám znášame náklady na dôchodok dvojnásobne. Jednak platíme súčasné dôchodky a jednak odkladáme ďalšie peniaze nabok, čo má negatívny vplyv na verejné financie a možnosti investícií do rozvoja hospodárstva vrátane školstva. Paradoxne, výnos z odložených peňazí je nižší ako úrok, za ktorý si požičiavame, aby sme vykryli dieru v príjmoch. Ak teda musíme byť jedineční a musíme mať druhý pilier, potom treba začať najprv len s malým percentom celkovej sumy, aby bremeno zasiahnutej generácie bolo čo najnižšie – touto cestou šli iné postkomunistické štáty, ktoré sa však z druhého piliera zväčša vyliečili.
Druhý pilier je veľmi podobný budovaniu komunizmu – pracujte, šetrite a o päťdesiat rokov zažijete raj. A nie slobodne, ale povinne. Akékoľvek prepúšťanie chudobných sporiteľov späť do prvého piliera je len priznaním, že chudoba ostáva na bedrách štátu aj so svojimi nízkymi zárobkami a odvodmi, kým bohatí si svoje peniaze berú preč na súkromné účty. To však nie je udržateľné riešenie.