Nevymáchanými ústami sa u nás preslávil hlavne Miloš Zeman, hoci sa mu Mirek Topolánek a David Rath pokúšali robiť sekundantov. V pondelok sa podarili dva verbálnej zárezy top politikom hnutia ÁNO: najprv si nedala pozor ministerka spravodlivosti Helena Válková („ono sa toho v protektoráte zas tak veľa nedialo“), potom sa na vládnej tlačovke neudržal Andrej Babiš a zaútočil na investora webu Echo24. Kým Válkovú by bolo možné s istou dávkou dobrej vôle ospravedlniť, Babiša nie. Samostatne je veta pani ministerky neudržateľná. Ale v kontexte jej úvahy – teda, že zločiny spáchané českými Nemcami na Čechoch za protektorátu neospravedlňujú vyhnanie troch miliónov ľudí – je už legitímnym, hoci v Česku menšinovým názorom. Horší úlet spáchali prchké ústa ministra financií, ktorý naznačil, že by si mohol preveriť majetkové priznanie majiteľa spomínaného webu, či jeho príjmy takýto projekt umožňujú financovať, alebo či nie je len nastrčeným bielym koňom. Keď sa pred trinástimi rokmi rozhodol vtedajší premiér Miloš Zeman spolu so svojimi ministrami zažalovať časopis Respekt najmenej o 170 miliónov korún s cieľom,„aby Respekt konečne zanikol“, napísal autor týchto riadkov do MF DNES komentár „Späť, pán premiér“. Stálo v ňom okrem iného toto:„Alexander Lukašenko tiež neničí všetkých nepohodlných novinárov pomocou bômb. Len sa ich snaží marginalizovať a odstrániť ekonomicky. Medzi Lukašenkom a Zemanom je priepastný rozdiel, no napriek tomu povedzme s plnou vážnosťou: vláda, ktorá sa snaží zlikvidovať nepohodlnú tlač, patrí tam, kam aj pán Lukašenko – na politické smetisko.“ Možno pochopiť hlbokú Babišovu nechuť k niektorým ľuďom z onoho webu. Ale ak sa minister financií nepriamo vyhráža majiteľovi média, správa sa rovnako ako vtedy Zeman – a zaslúži si navlas rovnaké odsúdenie.
Petr Kamberský, Lidové noviny