Polhodinový rozhovor s obyčajným človekom Vám niekedy povie o krajine viac, ako hodiny diskusií s expertmi. Znovu som si to uvedomil v Kyjeve, cestou na letisko.
Taxikár, ktorého som si objednal, čakal pri dome, v ktorom bývam a čítal správy na internete. Opýtal som sa ho, čo je nové a on mi povedal, že prezident Porošenko sa vyjadril v prospech zrušenia moratória na predaj pôdy a že on s tým zásadne nesúhlasí.
Opýtal som sa ho, prečo. Povedal mi, že situácia je veľmi zlá, že on pochádza z vidieka, takže vie, ako to tam vyzerá. Bývalé kolchozy a sovchozy poriadne nefungujú, pôdu si prenajímajú firmy, ktoré sa nezaujímajú o investovanie do pôdy a do dlhodobého podnikania na nej ani o investovanie do rozvoja vidieka, sociálnej, dopravnej a inej infraštruktúry.
Na vidieku nie je práca, nie sú investície, nie je rozvoj, aj to, čo fungovalo sa rozpadáva. Ešte pridal príhodu s Nórom, ktorý chcel investovať na Ukrajine. Vozil ho po krajine a Nór sa neustále čudoval ako je to možné, že Ukrajina je taká chudobná, keď má toľko úrodnej zeme a pracovitých ľudí.
Povedal som mu, že príčinou je, že Ukrajina nerobila od pádu komunizmu potrebné reformy, s čím v zásade súhlasil. Ale keď som mu povedal, že jedna z podstatných príčin, prečo je to také zlé špeciálne na vidieku je aj to, že na Ukrajine neexistuje a nikdy neexistoval skutočný trh s pôdou a že teda Porošenkov návrh je nevyhnutným (aj keď nie postačujúcim) predpokladom k tomu, aby sa to zmenilo k lepšiemu, tak najskôr vášnivo protestoval.
Potom som sa mu snažil mojou nie najdokonalejšou ruštinou vysvetliť, prečo je to tak. Povedal som mu, že práve krátkodobý prenájom a nemožnosť pôdu kupovať alebo aspoň prenajímať dlhodobo, je hlavnou príčinou stavu, v ktorom sa nachádza vidiek. A že jedine ak sa urobia hlboké reformy, vrátane liberalizácie trhu s pôdou, tak sa môže situácia zmeniť k lepšiemu.
Vysvetľoval som mu, že to síce nebude ľahké, ale je to nevyhnutné a že jediné, čo je naozaj isté, je to, že ak dnešný stav nezmenia (vrátane trhu s pôdou), tak to nebude lepšie, ale horšie. Už čiastočne súhlasil, ale ešte sa bál, že jeho mama bude musieť pôdu predať za pár hrivien a teraz dostáva aspoň niečo málo za to, že ju prenajíma.
Vysvetlil som mu, že samozrejme nebude musieť nič predať, len bude môcť. A navyše skutočný trh s pôdou by mal priniesť aj zvýšenie cien za prenájom, ale hlavne prinesie rozvoj vidieka a potrebné investície. Postupne viac a viac prikyvoval a nakoniec povedal, že síce v zásade súhlasí, ale problém je v tom, že už málokto na skutočné reformy a zmeny k lepšiemu verí. A sám dodal, že možno aj preto, že ľuďom ako je on to nikto zrozumiteľne nevysvetľuje a nedáva naozajstnú nádej na zlešenie.
Potom som zmenil tému a opýtal som sa ho, koľko stojí taxikárska licencia, alebo v akom režime on ako taxikár funguje. Povedal mi, že on žiadnu licenciu nemá a nepotrebuje a že on vlastne ani oficiálne taxikár nie je. Keď som mu povedal, že potrebujem potvrdenku o zaplatení, povedal mi, že to nie je problém a po zaplatení mi ju naozaj dal. A rozlúčil sa so mnou slovami: „štát nedáva nič mne, ja nedávam nič štátu.“