Skončili sa komunálne voľby, zavreli sa volebné miestnosti. Spočítali sa hlasy a na primátorské, starostovské stoličky a do zastupiteľstiev si sadli tí, ktorých sme si zvolili. Jedni sa stali víťazmi, druhí porazenými, ale aj to je jedným z pozitív nežnej revolúcie – možnosť slobodne si vybrať.
Teraz už len treba čakať, ako sa prejavia v praxi všetky tie sľuby, ktorými sme boli zavalení v ostatných týždňoch. A nebolo ich málo.
Pred voľbami znenazdajky obce a mestá ožili čulým ruchom. Zrazu sa začal robiť poriadok, opravovali sa cesty, chodníky, revitalizovali sa verejné priestranstvá, mizli čierne skládky. Často za asistencie tej-ktorej televízie alebo reportérov, ktorí boli naklonení tomu alebo onomu kandidátovi.
Dôchodcovia, ako najdisciplinovanejší voliči, nestíhali chodiť z jedného podujatia na druhé, kde zadarmo dobiehali kultúrny deficit za posledné roky. Kandidáti na poslancov, starostov a primátorov ich veľmi sofistikovanými metódami, niekedy až hraničiacimi s metódami „šmejdov“, presviedčali, že oni sú zárukou budúceho vývoja.
Škoda, že po voľbách opäť ustane predvolebný ruch a väčšinou sa všetko vráti do starých koľají. Škoda, že celé ďalšie štyri roky nebude toto predvolebné tempo aktivít pokračovať. Mali by sme lepšie cesty, opravené chodníky, upravené verejné priestranstvá, opravené lavičky a možno by električka v Bratislave chodila na hlavnú stanicu aj po voľbách, nielen pár dní pred nimi.
Určite aj dôchodcovia by sa viacej usmievali, keby nemuseli len doma sedieť a spomínať „na zlatý socík“.
Čo s tým? Ironicky povedané: Mať komunálne voľby každý rok. Realisticky povedané: Všetci, ktorí ste boli zvolení, myslite na voličov stále, nielen tri mesiace pred voľbami.