Začiatok finančnej krízy znamenal pre Európsku úniu najskôr eskaláciu a následne aj realizáciu viacerých typov finančných rizík. Problém zadlženia v EÚ aj eurozóny sa počas krízy ešte zvýraznil a najmarkantnejšie sa prejavuje v oblasti verejných financií. V rokoch 2007 až 2013 stúpla priemerná úroveň hrubého verejného dlhu v krajinách EÚ z 59 na viac ako 87 percent HDP. V EÚ z hľadiska verejných financií sú priame náklady krízy (výdavky na záchranu finančných inštitúcií a zadlžených krajín) oveľa nižšie v porovnaní s nepriamymi nákladmi. Tie väčšinou vyplývajú z pôsobenia automatických stabilizátorov (zníženie príjmov verejnej správy pri poklese ekonomickej aktivity a rast sociálnych výdavkov). Tomu zodpovedá tendencia výraznejšieho rastu dlhu v krajinách, ktorých ekonomiky klesali prudšie.
Banky nie sú rizikom
Pohľad na ostatné skupiny v EÚ – domácnosti, finančný sektor a nefinančné podniky – je z hľadiska vývoja dlhu a finančných rizík priaznivejší. Objem čistých finančných aktív domácností (rozdiel medzi hodnotou finančných aktív a záväzkov) v eurozóne aktuálne dosahuje v priemere 150 percent HDP. To je viac ako pred krízou. Toto pozitívum je v porovnaní s predkrízovým obdobím do istej miery eliminované vyššou mierou nezamestnanosti. Dlh domácností je síce „krytý“ vyššou hodnotou finančných aktív, ale nižším počtom pracujúcich a nižšou sumou ich príjmov.
K ozdraveniu účtovných bilancií došlo aj v sektore podnikov – nefinančných korporácií. Podľa údajov MMF sa veľkosť dlhovej páky (pomer medzi dlhom a vlastným imaním podnikov) v eurozóne po jej prechodnom zvýšení v krízových rokoch aktuálne znížila na úroveň z roku 2007. Výsledky komplexného hodnotenia bánk ECB a EBA naznačujú, že ani bankový sektor by nemal byť zdrojom systémového rizika. Kritériám síce nevyhovelo až 25 zo 130 testovaných najväčších bánk, no odporúčaný objem dodatočného kapitálu 25 miliárd eur predstavuje len asi jedno promile z celkového objemu bankových aktív v eurozóne.
Európe pomohol krízový manažment
Hlavným rizikom pre finančnú stabilitu v EÚ je teda verejný sektor. Napriek výhradám voči efektívnosti hospodárenia verejného sektora má enormný nárast jeho zadlženia v posledných rokoch aj objektívne dôvody. Znáša systémové riziká, ktoré sa súkromného sektora dotýkajú len obmedzene (napríklad environmentálne a geopolitické riziká alebo cyklické výkyvy ekonomiky). Reakčná schopnosť verejného sektora je pri eskalácii rizík často obmedzovaná legislatívou, medzinárodnými dohovormi či politickými okolnosťami.
Na „obranu“ verejného sektora v EÚ možno konštatovať, že po pasivite v úvodných štádiách krízy sa európske „elity“ aktivizovali. V rokoch 2010 až 2013 nasledoval rad opatrení rozhodujúcich pre upokojenie finančnej situácie. Samotný krízový manažment je pre EÚ pozitívnym precedensom, posilnila sa aj fiškálna a finančná integrácia menovej únie. V rámci opatrení treba osobitne spomenúť zriadenie permanentného fondu ESM a menovopolitické opatrenia ECB, ktoré významne prispeli k utlmeniu paniky na finančnom trhu. Výrazne nižšie úroky zo štátnych dlhopisov následne znamenajú pre krízou zasiahnuté krajiny citeľnú úľavu pre ich rozpočty.
Štáty majú zviazané ruky
Napriek pozitívnym zmenám je manévrovací priestor fiškálnej politiky vo väčšine krajín EÚ v dôsledku rastu zadlženia výrazne nižší ako pred krízou. Približne polovica členov vykazuje úrovne verejného dlhu, ktoré v prípade negatívneho šoku neumožnia primerane reagovať formou proticyklickej expanzie bez rizika nekontrolovaného rastu požadovaného výnosu ich štátnych dlhopisov.
Ak by šok zasiahol len jednotlivé krajiny, jeho negatívne efekty by sa mali eliminovať alebo zmierniť pomocou nových nástrojov krízového manažmentu EÚ. Je však obava, že prípadný systémový šok, akým bola finančná kríza v rokoch 2008 – 2009, by vyvolal v EÚ sériu defaultov. Ťažisko aktivity na elimináciu rizika ďalšej krízy by sa preto malo presunúť na úroveň jednotlivých krajín. Aby sa pozitívne fiškálne a inštitucionálne zmeny na centrálnej úrovni EÚ, spolu s opatreniami ECB, neminuli účinkom.