„Hlúpy a nebezpečný.“ Tak označil predseda SaS návrh Slovenskej občianskej koalície (SKOK!) na finančnú odluku politických strán od štátu. Zdá sa mi zvláštne, keď liberál argumentuje, že je proti všetkým štátnym dotáciám, teda okrem tých, ktoré on sám a jeho strana zo štátu dostáva, lebo tie jediné sú naozaj potrebné.
Som presvedčený, že zrušiť 48 miliónov eur pre politické strany zo štátneho rozpočtu a nahradiť ich jednou sumou stotisíc eur ročne na stranu a rok (plus vyčleneným priestorom vo verejnoprávnych médiách zdarma) je správna vec.
Taliansky model
Odluka financovania politických strán od štátu je legitímnou a demokratickou požiadavkou. Nie je ľavicová ani pravicová. Model, ktorým sa SKOK! inšpiroval, prijalo pred dvoma rokmi Taliansko, na čele so sociálnodemokratickou vládou. Talianske riešenie si vyžiadali samotní občania, úspešne funguje – a Taliansko nepovažujeme za nedemokratickú krajinu.
Najväčším problémom slovenskej politiky je, že sa odtrhla od občianskej spoločnosti. Strany vo veľkej miere stratili dôveru občanov. Politika a ľudia sú dnes u nás dva svety, medzi ktorými je obrovská priepasť.
Politické strany majú význam vtedy, keď nie sú biznis projektmi a eseročkami v rukách jediného predsedu, ale reprezentujú masové členské základne, ktoré rozhodujú o ich programe a činnosti. Ich predsedovia sa menia nielen pri neúspechoch, ale aj pri úspechu, napríklad preto, aby dali priestor novým talentom.
Strany na Slovensku, a najmä tie, ktoré sa doteraz samy nazývali liberálnymi, popierajú samotnú podstatu liberálnej demokracie: nemajú potrebu približovať sa ľuďom, fungovať demokraticky a otvorene. Nie sú motivované získavať členov a presviedčať ich o správnosti svojho programu a ideí. Členské príspevky tvoria zanedbateľnú časť ich príjmov.
Kampaň za vaše peniaze
Vďaka miliónom z rozpočtu majú slovenské strany zaistené pohodlné živobytie. Občania štátu sú im často dobrí len na to, aby zaplatili ich masívne kampane, ktorými oblepia Slovensko, a zaistia si tak znovuzvolenie.
Je to práve systém financovania, spolu so zlým Mečiarovým volebným systémom, ktoré nesú vinu za vznik takých abnormalít, ako sú stranícke „eseročky“ či parlamentné „hnutie“ so štyrmi členmi. Počet všetkých členov strán je u nás menej než 50-tisíc, v porovnaní napríklad so susedným Rakúskom, kde je takmer každý siedmy volič členom politickej strany.
Argument, že zníženie či zrušenie štátneho financovania strán podporí korupciu, by platil len vtedy, ak by dnes stranícka a politická korupcia na Slovensku neexistovali. Všetci vieme, že opak je pravdou.
Strany ako investície
Ak zvládnu ufinancovať z transparentných zdrojov svoju kampaň nové strany, ktoré zatiaľ nie sú v parlamente, o to viac by to mali dokázať strany s tradíciou fungovania. Richard Sulík hovorí o investíciách oligarchov do nových projektov – no mýli sa hneď dvakrát. Po prvé, aj jeho strana bola, nie tak dávno,„investíciou“. Po druhé, s korupciou sa oveľa viac spájajú tradičné strany, a to aj napriek peniazom, ktoré do nich z rozpočtu plynú.
Posledným, ale vôbec nie zanedbateľným argumentom pre odluku financovania politických strán od štátu sú finančné dôvody. Slovensko je krajina, v ktorej notoricky chýbajú prostriedky na financovanie najzákladnejších verejných služieb: školstvo, zdravotníctvo, sociálna oblasť. Dotovať zo štátneho reklamné agentúry cez platby politickým stranám je priveľký luxus.
Politické strany si platia tisícky bilbordov, míňajú peniaze na stranícky aparát a reklamy. Nech to však robia za vlastné peniaze, a nie za peniaze daňových poplatníkov. Tento systém treba zmeniť. Ak na to Richard Sulík nemá odvahu, musí sa nájsť niekto iný.