Zdravotníctvo je len jedna aj keď citlivá súčasť spoločenského bytia na Slovensku. Nedávne problémy nemocnice v Žiline vo mne vyvolávajú praktické otázky ako napr. vydierajú lekári a sestry vedenie nemocníc? Alebo vedenie nemocníc a rezortu vydiera lekárov a sestry a pacient v tomto systéme je cieľom snaženia? obeťou? pracovným predmetom ?
Moje názory týkajúce sa problémov nášho zdravotníctva formulujem na základe informácií či zistení priamo z terénu (nie je to však jednoduché, pretože u lekárov som identifikoval apatiu a rezignáciu, zlú náladu a frustrácie aj z toho, že práve ti šikovní to v obkľúčení závistlivcov neprajníkov nemajú dnes ľahké) podarilo sa mi zistiť napr. že chýba v ňom poistný princíp, zohľadnenie poistných rizík systém bonusov, chýba v ňom zodpovednosť manažmentu nemocníc, aj základné komunikačné a manažérske kompetencie (riaditeľ musí byť osobnosťou s prirodzenou autoritou, vzbudzovať dôveru, byť čestný, cieľovo orientovaný, pracovitý a schopný trvalo sa učiť, ovládať manažérske zručnosti, inšpirovať a motivovať ľudí, a navyše byť aj tímovým hráčom), chýba v ňom priorita práv pacientov, chýba v ňom dlhodobo udržateľná a systematicky budovaná sieť zdravotníckych služieb, chýba v ňom úcta k chorému človeku a výber kvalitných pracovníkov a študentov budúcich lekárov s dostatočnou empatiou a pod. Čo je to štandard môžeme definovať možno na jeden rok, maximálne na dva, nakoľko sa medicína z roka na rok mení. Ďalej chýba globálna slovenská výchova k zdraviu medicína je chudera znásilnená firmami. Bohužiaľ súčasné problémy vnímajú niektorí lekári skôr ako otázku priorít, je to skôr absencia dobrej vôle ako absencie dobrého programu. Bude chybou rezignovať na snahu presadzovať verejný záujem v zdravotníctve.
Je potrebné si uvedomiť, že zdravotníctvo je dôležité a prispieva k blahobytu a lepšej životnej úrovni nás všetkých a zároveň peniaze doň musia zabezpečiť kvalitnejšie nemocnice. Ak sa podarí presadiť spravodlivé pravidlá, tak sa začne zdravotníctvu lepšie dariť. Inak sa môže stať, že drahé súkromné a kvalitné zariadenia sa stanú nedostupné pre väčšinu a lacné a nekvalitné verejné služby budú určené pre väčšinu. Iný názor nerozdeľoval by som zdravotníctvo na drahé a dobré súkromné, a lacné a zlé verejné. Súkromné nemocnice vedia byť veľmi efektívne ako to dokazujú napr. konzorciá nemocníc v Nemecku sú to akciovky, majú spoločný Know-how a naopak je veľa prípadov, že štátne kolosy sú neefektívne. Zase, všetko je to v postavenom systéme a ľuďoch, čo to realizujú.
Východisko? „Zo strany lekárskeho stavu to chce silnú zákonom akceptovanú stavovskú organizáciu Lekársku komoru, ktorá bez politickej dikcie bude presadzovať " normálne pomery v zdravotníctve / musíme dosiahnuť zmenu zákona o lekárskej komore, ktorý v dnešnej podobe nás kladie na úroveň zväzu záhradkárov.
Zo strany každého lekára: robiť svoju prácu každý na svojom úseku svedomite s pokorou a úctou k pacientom, bez nekritických nárokov toto môžeme robiť bez ohľadu na politickú situáciu.“ Taký je názor lekára priamo z praxe.
Moje stanovisko ja osobne si uvedomujem, že nemáme zdravotne sociálny systém Nórska, ani jeho zdroje. U nás sa zázraky nedajú spraviť hneď, len dlhodobá systematická práca s odhodlaním, obetou a nasadením prináša ovocie. Navrátiť pocit potrebnosti a zmysel života pacientom, zdravotne postihnutým občanom, je však veľkým zadosťučinením. Práve schopnosť vyrovnať sa so všetkým, akceptovať stav a nebojovať Don Quijotský boj zbytočne na vopred prehraných frontoch, ale pomôcť keď treba a kde sa dá, je to jediné čo sa ráta. Prináša ovocie. Dúfam, že môj príspevok nevyznel príliš ufňukane, ale vždy sa snažím s aby moje príspevky boli obrazom doby, prejavom skúseností, nadhľadu a hodnotového rámca.