Veľmoci, odjakživa, majú svoje záujmy. O tom, či sú legitímne, nerozhoduje morálka, ale v podstate len konsenzus ostatných hráčov. Keď na jednej strane uznávame, že USA majú legitímne záujmy trebárs v Afganistane, ťažko neuznať legitimitu záujmov Ruska vo svojom bezprostrednom susedstve. A tie boli reálne ohrozené. Majdan a jeho priame dôsledky sú už len vyvrcholením zlých politík Západu, ktoré napokon zahnali zomierajúceho ruského medveďa do kúta, kde mu už neostáva iné, ako začať hrýzť.
„Slaboch“ Obama
Keď sa rozpadlo sovietske impérium, samotné Rusko sa oslabilo. Pri živote ho držala podpora Západu, ktorý nechcel, aby sa jadrová veľmoc prepadla do nevypočítateľného chaosu. Chcel oslabené, ale konsolidované a predvídateľné Rusko. Vytrhnúť osamostatnenú Ukrajinu z jeho sféry vplyvu, začleniť ju do NATO a ekonomicky ju previazať s EÚ, vyzeralo v tom čase ako dobrý nápad. Legitímny záujem USA a Západu, ktorý sa však Rusom nemal prečo páčiť.
Vladimir Putin napokon dokázal svojimi autoritárskymi metódami upratať oligarchov, starých komunistov i nacionalistov, konsolidovať vnútorné pomery a naplniť štátnu kasu príjmami z predaja ropy a plynu. Rusom, ktorí už od báťušku cára nepoznali inú ako autokratickú vládu, to plne vyhovuje a Putin má doma podporu, ktorú mu môžu západní
politici len závidieť.
No keď prepukla finančná kríza, začal sa oslabovať Západ a do Bieleho domu sa nasťahoval Barack Obama. Lídrom najväčšej globálnej mocnosti sa stal muž, ktorého zahraničná politika nebaví. Európe sa otočil chrbtom, čím ju oslabil a Rusom začal robiť ústupky, čo okamžite vyhodnotili ako prejav slabosti. Ak si dnes Obama spomenie, ako v roku 2010 resetoval svoje vzťahy s Medvedevom, možno sa aj sám cíti ako hlupák. Plným právom. Putin považuje Obamu za slabocha a nemá pred ním ani štipku rešpektu.
Bez reforiem
Rusi sa nikdy nezmierili s rozpadom svojej „ríše“ a len čo sa Západ oslabil, začal Putin, nahlas a verejne, snívať svoj sen o jej obnovení v rámci Euroázijskej únie. Ak teraz stratí Ukrajinu, bude sa musieť prebudiť do reality Ruska, ktoré prespalo čas reforiem a prežíva len z predaja svojho obrovského, no nie bezodného nerastného bohatstva, bez akejkoľvek pridanej hodnoty.
Európska únia de facto stratila Ukrajinu, keď sa uspokojila s prozápadnou rétorikou tandemu Juščenko – Tymošenková, no účinne ich nenútila, aby svoju krajinu začali reformovať. V podstate ich nechala, aby svoju krajinu ďalej drancovali. Janukovyč vyhral demokratické voľby a vládol legitímne, no v jeho prípade stavil na zlého koňa Putin. Nie láska k Európskej únii, ale frustrácia ľudí z politickej elity vyhnala davy na Majdan.
Jedinou organizovanou politickou silou, ktorá predstavuje na Ukrajine alternatívu, je radikálny nacionalizmus. Majdan spája nenávisť: niekto nenávidí oligarchov, iný Rusov, politikov alebo Židov. Nie je náhoda, že „nový parlament“ ihneď zrušil zákon o jazyku menšín a strach ukrajinských Rusov naozaj nie je len stihomam.
Otázny juh a západ
To dodáva, nielen vnútropolitickú, legitimitu Putinovmu zámeru chrániť Rusov na Ukrajine. Po vojenskom zásahu v Abcházsku a Južnom Osetsku zmenili Rusi ústavu tak, aby mohla ich armáda zasahovať všade, kde je potrebné chrániť ruských občanov. Situáciu, ktorá vznikla na Ukrajine, by Američan označil skratkou, ktorá znamená, že sa veci tak veľmi pokazili, až sa už nedajú opraviť. A z čisto pragmatického pohľadu by Krym teraz Ukrajine ani nechýbal. Kyjev by ho musel držať násilím, proti vôli jeho majoritného obyvateľstva, pričom má problém udržať aj sám seba pred ekonomickým kolapsom.
Kľúčové bude udržať aspoň južnú a východnú Ukrajinu, ktoré sú tiež silne proruské a tvoria drvivú väčšinu ukrajinskej ekonomiky.