Po dlhom čase som čítal v našich médiách pravdivé zhodnotenie hospodárskej a fiškálnej reality. V článku Slovensko je Amerikou strednej Európy (9. jún 2015 HN) ho vyprodukoval hlavný ekonóm Saxo Bank Steen Jakobsen. Ten bez pochýb patrí medzi uznávaných kritikov politík vlád celého sveta – eurozóny zvlášť. Takýto oponent v radoch pravicovej opozície by ma naozaj bavil. Je síce tvrdý a má iný svetonázor ako ja, ale je korektný a neklame.
Slovensku sa nepochybne darí a opozíciu to škrie. Inak by sa totiž nemohlo stať, že Steen Jakobsen označí úspech Slovenska za pozoruhodný, zvýšenie výberu daní za impozantné, zatiaľ čo pravicová opozícia vyhlasuje, že náš rast HDP a celkový dobrý trend v hospodárstve vyviera iba z konjunktúry celej Európy.
Pokiaľ je napríklad nesporným faktom, že Slovensko sa dostalo z kríz v rokoch 2008 – 2009 dôležitými zmenami a dnes tvorí výrazný podiel nášho rastu rastúca domáca spotreba, treba to vedieť priznať. A fakt, že rastúca domáca spotreba je jasným indikátorom dôvery obyvateľstva v budúcnosť, treba priznať tiež. Jakobsen nás v tomto ohľade dokonca prirovnáva k Američanom strednej a východnej Európy.
Pokiaľ je realitou, že celkový rast v Európe potiahol európske štáty priemerne o 1 percento, zatiaľ čo my sa zlepšujeme na úrovni 3 percentá, aj to treba priznať.
Jakobsen napríklad tvrdí, že 75 percent nášho úspechu pochádza spoza hraníc a zvyšných 25 percent ide na konto vládnych reforiem. Ako politik sa môžem sporiť o pomer, ale to by nemalo zmysel. Oveľa dôležitejšie je poznanie, z čoho Jakobsen napočítal štvrtinový podiel vládnych reforiem na úspechu krajiny. Tam sa totiž zhodujeme úplne – sú to štrukturálne reformy na čele so zásadným zlepšením daňovej efektivity a celoplošného boja s daňovými únikmi.
Našťastie platí, že politika sa robí pre občanov, a nie pre chronických kritikov z povolania. Nakoniec – mudrovať o reformách s vedomím, že moje múdrosti nebudú musieť byť podrobené praktickej realite, musí byť veľmi príjemné.
Na záver vysvetlím moje vnímanie serióznej kritiky. Jakobsen prirovnáva slovenskú realitu k futbalovému zápasu, kde po prvom polčase vedieme 3:0. A upozorňuje, že súper ešte vždy môže v druhom polčase streliť 4 góly a my prehráme.
Keby to napísal bežný slovenský kritik, pomyslel by som si svoje. S Jakobsenom, ktorého analýza je globálne korektná, ale súhlasím a rozumiem mu, pretože má pravdu. Tá spočíva v tom, že v reformách nemôžeme poľaviť, čo je aj moje hlboké presvedčenie. A on by zase nepochybne súhlasil so mnou, že viesť po prvom polčase 3:0 je lepšie ako prehrávať.