Litovský premiér Algirdas Butkevičius oznámil, že radšej rezignuje, než by uvažoval o tom, že zruší termín vstupu krajiny do eurozóny naplánovaný na 1. január 2015. Litva je posledná pobaltská republika, ktorá do eurozóny ešte nevstúpila. Lotyšsko sa medzi krajiny, kde sa platí eurom, zaradilo pred zhruba dvoma týždňami a v Estónsku používajú euro už od začiatku roku 2011.
Hoci niektorí litovskí zákonodarcovia zvažujú, že by vstup do eurozóny odložili, a napriek tomu, že medzi Litovčanmi podpora členstva v eurozóne klesá, ide o pomerne silné slová a silnú vyhrážku. Niečo také si možno v českej kotline ťažko predstaviť. Že by sa nejaký český politik takto vzrušoval kvôli téme, ako je euro alebo eurozóna, alebo ju považoval za takú zásadnú? O tom sa nám môže len zdať. V čom je rozdiel?
Pobalťania majú všeobecne úplne iné vnímanie toho, čo členstvo v eurozóne znamená. Pre nich je každý ďalší stupeň integrácie do západných štruktúr jasnou otázkou národného záujmu, národnej bezpečnosti i identity. Mocné a odjakživa expanzívne Rusko majú Pobalťania hneď za humnami a viac než celú polovicu minulého storočia neboli tieto krajiny v sovietskej sfére vplyvu alebo vojensky okupované ako my, ale stali sa priamo súčasťou Sovietskeho zväzu. Nakoniec, iný vzťah ako my majú v Pobaltí aj k Európskej únii. Bezpečnostnou optikou sa nepozerajú iba na NATO, ale aj na úniu.
Nejde len o bezpečnosť, ale aj o identitu. Euro je v Pobaltí chápané nielen ako nástroj obchodnej výmeny, ale tiež ako jeden z mnohých symbolov európanstva a spolupatričnosti so Západu. Na geopolitiku a bezpečnosť však všetko zvádzať nemožno. Ide tiež o vec prestíže a tiež o vec ekonomickej racionality. Otázka prestíže je jasná. Litva vyzerá oproti Estónsku a Lotyšsku – teda štátom, s ktorými sa najviac porovnáva a s ktorými najviac súťaží – ako oneskorenec a premiér Butkevičius jednoducho nechce vyzerať príliš dlho ako vysmievaný porazený.
Potom je tu vec onej ekonomickej racionality. V Pobaltí nešpekulujú o úvahe, že sa eurozóna rozpadne, ubezpečenie Európskej centrálnej banky z leta roku 2013 o tom, že sa eurozóna nerozpadne, tamojším ekonómom a politikom zväčša stačí. Pobaltské ekonomiky si vedia spočítať, prečo je pre nich členstvo v eurozóne výhodné.
Česká republika dočasne či možno nadlho opustila najhlbšie euroskeptickej vody, napriek tomu si možno ťažko predstaviť, že by tu nejaký politik staval otázku členstva v eurozóne takto existenčne a dramaticky. Pritom aj u nás by tu mohla byť otázka prestíže. Slováci v eurozóne sú, Rakúšania a Nemci tiež. Všetkým sa ekonomicky, presnejšie z hľadiska ekonomického rastu, darí výraznejšie lepšie ako nám. Prečo nám to neprekáža?
Potom je tu opäť otázka ekonomickej racionality. Ako to, že nie je ešte každému zrejmé, že vinou toho, že euro nemáme, dosť strácame? Je tu teraz nádej na proeurópsku vládu, a skupina priemyselníkov sa dokonca v reakcii na oslabenie koruny ozvala, že by už euro chceli. Rovnako je to však všetko také oneskorené a vlažné. Človek by asi ešte dodal, že tak nejako typicky česky zápecnícke a ignorantské.
Jan Macháček, ihned. cz