Procházkovi treba uznať jednu vec – ide na to dobre. Namiesto tradičných blábolov o „integrácii pravicových strán“ ponúka odvážnejšiu cestu: vo voľbách zaútočiť na 20 percent. A po voľbách odstaviť Smer.
Pravica totiž vôbec nepotrebuje „spájanie“ malých strán. Je to stará a hlúpa povera. Alchýmia nad pohárom vody... Pravica potrebuje pravý opak – zjednotenie mečom. Čiže jednu silnú, dominantnú stranu, ktorá sa v konkurenčnom boji presadí, mikrostrany vymaže z mapy. A tie stredne veľké (KDH, Most) potom potiahne za sebou. V povolebnej – nie predvolebnej – koalícii. Takto to fungovalo v roku 2002 a v roku 2010. A je možné, že sa to zopakuje aj v roku 2016. Kľúčom k úspechu je existencia jednej silnej strany. To ostatné príde samo. Zánikom malých a nepoužiteľných. Prípadne spájaním tých použiteľných do jedného bloku (doplnkového, nie dominantného).
Jeden takýto blok sa už rysuje – spojenectvom Matoviča, Lipšica a Sulíka. Je pravdepodobné, že do volieb pôjdu spolu – aby sa vylúčilo prepadávanie hlasov. Na odstavenie Smeru to však stačiť nebude. Je to len malé opatrenie z kategórie B alebo C. Snaha zachrániť sa a preliezť do parlamentu. A na tejto skromnej ambícii sa veľké víťazstvá nerodia... Oveľa dôležitejšie je to, či pravica bude, alebo nebude mať lídra. Teda dravú stranu v čele svorky, ktorá chce vyhrať. A vládnuť.
K Procházkovi a jeho schopnostiam môžeme mať x výhrad. Pôsobí ako ambiciózny introvert. A trochu ako neriadená strela a lovec sponzorov... Rok pred voľbami však platí, že je jeden z mála tých, čo nedumajú, ako sa zachrániť, ale ako vyhrať. A postaviť väčšinu. KDH na pozíciu dominantnej pravicovej strany nemá. Ani mentálne, ani politicky. Snívajú len o tom, že ich Fico prizve do vlády. Čo je na „lídra pravice“ biedna kvalifikácia.
Nech to znie akokoľvek čudne, konkurz na lídra pravice má dnes len jedného uchádzača.