Kauza Róberta Bezáka sa po dlhom čase pohla: odvolaného trnavského arcibiskupa prijal pápež František a zdá sa, že môže nastať istá revízia rozhodnutia predchádzajúceho pána Vatikánu.
Hoci koncovku nepoznáme, už toto znamenie je veľkým ústupkom od doterajšej ignorácie vyhnanca Bezáka zo strany vedenia katolíckej cirkvi. Čo je mimoriadne dobré znamenie, že vo výnimočných prípadoch sa dokážu správne rozhodnúť aj v Ríme.
Paradoxom pritom je, že vo vlastnej esencii žiadna kauza nejestvuje. Totiž, pre potreby komentára môžeme ľudstvo rozdeliť na dve časti: katolíkov a tých ostatných. Ne-katolíkom personálna politika cirkvi nemá prečo prekážať, môže ich zaujímať iba takpovediac akademicky – napríklad ako v tomto texte.
Katolíci zasa vstupom do cirkvi vyhlasujú súhlas s jej normami vrátane personálnej politiky a pápeža rešpektujú v otázkach viery a morálky ako neomylnú autoritu. Pre istotu to zopakujeme: neomylnú. Žiadne „ale“, „ak“, „azda“ ani „s výnimkou“. Jednoducho, za katolíka sa môže považovať len ten, kto sa s touto dogmou stotožňuje a rozhodnutie pápeža bezvýhradne rešpektuje ako správne.
Netreba azda zvlášť zdôrazňovať, že Bezák toto všetko pri vstupe do riadiacich štruktúr cirkvi musel ako súčasť jej establišmentu vedieť a akceptovať.
Žiada sa zlomyseľne poznamenať, že keby sa katolícka cirkev chcela zaregistrovať ako politická strana, ministerstvo vnútra by jej žiadosť muselo odmietnuť – nemá totiž demokratické stanovy, čo zákon pri politických stranách vyžaduje. Mýli sa preto aj ten, kto vraví, že pápež v kauze Bezák porušil akúsi katolícku „ústavu“.
Katolícka cirkev totiž žiadnu ústavu, ktorá by pápeža obmedzovala v možnosti odvolať biskupa, prosto nemá. Je to monokraticky, pýta sa povedať despoticky, riadená štruktúra, samovládca na jej čele je síce volený, ale neodvolateľný a v kompetenciách prakticky neobmedzený.
Týmto je formálne problém vyriešený: kauzy niet, pápež prosto využil svoje autokratické kompetencie a jednému z nohsledov odoprel privilégiá.
Neformálne však vidíme, že mnohí katolíci sa takejto interpretácii vzpierajú a rozhodnutie svojho najvyššieho pastiera spochybňujú, slovníkom ich duchovného operátora: rúhajú sa. Napriek pejoratívnemu kontextu výrazu je to však dobré znamenie.
Ukazuje, že väčšina ľudí zjavné hlúposti a krivdu bez ohľadu na ich zdroj neakceptuje. Preto sú dejiny katolíckych dogiem dejinami ustupovania z pozícií, ktoré už neuniesli tlak faktov alebo vzdor más. Preto cirkev rezignovala na geocentrický systém, preto sa prestáva vzpierať evolučnej teórii a ustupuje kamsi k alibistickému kreacionizmu a preto, nech sa to dnes zdá akokoľvek nemožné, raz príde chvíľa, keď akceptuje antikoncepciu, či homosexuálne zväzky. Rovnako nemožné sa kedysi zdalo, aby pápež rešpektoval právo nevercov na slobodný život.
Pravda, mafiánskeho systému riadenia sa síce cirkev nikdy nevzdá, pretože by tým poprela svoje bytie, no kauza Bezák je dobrým znamením hneď v dvoch rovinách. Predovšetkým ukazuje, že keď príde na lámanie chleba, veriaci v skutočnosti pápežovi neveria a pred dogmou uprednostnia vlastný úsudok.
A potom, že ak tento úsudok dostatočne dlho forsíruje dostatočne veľká masa ľudí, katolícky manažment je prístupný aspoň korekciám najväčších excesov.
S cirkvami (všetkými) je to totiž rovnaké ako s ľudskou hlúposťou či politikmi: nedá sa nad nami vyhrať, ale bojovať s nimi treba neustále.