Asi si už viacerí všimli, že aktuálna geopolitická situácia rozdeľuje ľudí, priateľstvá a rodiny podobne ako za Mečiara, keď mĺkli rodiny pri nedeľnom obede, pretože staršia generácia sa vyznávala zo svojej náklonnosti k veľkému Muftymu.
Mám kamarátov, známych, ktorí majú na isté veci iný názor, ale rešpektujeme sa navzájom. Dokonca náš vzájomný rešpekt spôsobil u niekoľkých iných známych veľký zmätok. Ak sa totiž jedinec z klubu „bielych“ kamaráti s jedincom z klubu „čiernych“, deje sa vo svete čierno-bielych trma-vrma a chaos. Veď predsa „podplatení boľševici“ sú jasne vyhranení voči „podplateným proamerickým prisluhovačom“. S jediným rozdielom, že bez záujmu o to, v akej spoločnosti sa nachádzame, si jeden breh mylne myslí, že verejne haniť napríklad prezidenta Zemana je všeobecne uznávaný počin. Tí z druhého brehu sú vo verejnom zosmiešňovaní opozície vzhľadom na dané okolnosti opatrnejší. Ale inak máme v hre jasno. Čierni sú čierni a bieli sú bieli.
Keď sa však stane, že jeden zo „sivých“ naznačí, že je určite zdravé a vhodné pre dostatočný nadhľad všímať si názory oboch brehov, bieli sa splašia – „Aha, očernel“! Čiernym sa zasa zdá, že ten „sivý“ je nejaký príliš biely. Dokonca sú jeho vyjadrenia kontroverzné. Zrazu niektorých nevieme zaradiť! V tom by nebol problém. Problém je v tom, že máme potrebu vôbec zaraďovať. Seba, aj iných.
„To nemyslíš vážne, veď aspoň trochu inteligentný človek musí vidieť, že...“ Touto istou vetou začínajú obhajobu svojho postoja oba názorové brehy. Z toho vyplýva, že na oboch frontoch máme masu „inteligentov“ a na svete vojny. Zdá sa, že tento typ „inteligencie“ nám príliš neprospieva. Kŕmime svoje egá potrebou dávať našim názorom dôležitosť, vťahujeme do debát emócie, ktoré zas kŕmia fungovanie celého tohto matrixu. A tí, čo sú nad bielymi aj čiernymi, sa tešia.
Stále myslím na slová Juraja Jordána Dovalu, ako na Vianoce v mojej relácii povedal – „malé konflikty v nás kŕmia veľké konflikty vo svete“. Kým nevnímame názorové odtiene sivej, kým nie sme nad názormi, kým ich nebudeme mať len ako sprievodcov našich životov, ale vodcov, kým sa skrátka budeme zaraďovať a deliť, dovtedy vlastne budujeme protistojace armády. A armáda mier nepotrebuje.