Málo pracujeme, veľa kradneme. Na druhý pohľad je to však zložitejšie – pracujeme viac, než sme ochotní priznať a pracovali by sme ešte viac, ak by sme z práce mali aspoň nejaký príjem.
Rôzne pracovné politiky vychádzajú z toho, že máme tri skupiny ľudí: tých, ktorí pracujú, ktorí nemôžu pracovať a ktorí nepracujú, hoci by mohli;a zameriavajú sa na tých posledných.
Úspešné nie sú, aspoň nie v porovnaní s potrebami takmer štyristotisíc nezamestnaných. Je chybou, že ignorujú obrovský počet tých, ktorí pracujú načierno. Po prvé, tí ľudia majú určité pracovné zručnosti a návyky. Po druhé, majú svoj profesijný životopis, aj keď o ňom nemôžu legálne informovať. Po tretie, často sú vďaka úžerníkom a exekúciám odkázaní na nelegálny príjem, pretože z legálne zarobených eur by im neostalo nič.
Práca načierno má veľmi pestré formy: klasická práca nikde nezamestnaného chlapíka na dávkach, práca v susedných štátoch a poberanie dávok na Slovensku, fingovaná či skutočná živnosť (alebo dohoda o vykonaní práce) napríklad v Česku, spolu s prácou, mzdou na ruku a dávkami na Slovensku, dohoda o vykonaní práce na niekoľko hodín na Slovensku spolu so mzdou na ruku a dávkou, atď. Možností je veľa, keďže prepojenosť databáz Sociálnej poisťovne, zdravotnej poisťovne a úradov práce na Slovensku a medzi Slovenskom a blízkym zahraničím je minimálna. Výsledky práce pracovnej inšpekcie sa zdajú tiež neuspokojivé, možno aj kvôli nedostatočnej previazanosti na hlasy z terénu. Na čiernu prácu potom doplácajú všetci, ktorí nemajú možnosť kradnúť. Ohrozené sú ich regulárne pracovné miesta, platia vysoké odvody a užívajú horšie verejné služby.
Podľa odhadov z roku 2011 dve tretiny tieňovej ekonomiky v Európe pochádzajú z práce načierno. U nás vraj predstavovala tieňová ekonomika 15 percent HDP. Daňové úniky pri práci načierno tak môžu byť porovnateľné s únikmi na DPH a mala by sa im venovať rovnaká pozornosť. Ale nielen to. Pokiaľ sa aktívne politiky trhu práce a sociálne programy neprispôsobia faktu, že desaťtisíce ľudí nepotrebujú rekvalifikáciu, ale otvorenú cestu na legálny trh práce, budú zbytočným vyhadzovaním peňazí.
Kým sa tak stane, dve hlásenia: z Nitry – nejazdite, ak nechcete byť bití, a z Bratislavy – hrozí pokles zamestnanosti rodičov a hospodárska strata, škôlky vyhlásili vojnu neškodnému detskému sopľu.
Anton Marcinčin, ekonóm