Predseda Európskej komisie Jean-Claude Juncker nedávno otvoril zaujímavú tému spoločnej armády EÚ. Podľa jeho slov by pomohla únii získať na serióznosti a prestíži, budovala spoločnú zahraničnú a bezpečnostnú politiku a umožnila Európe prevziať zodpovednosť za dianie vo svete. Myšlienku vyslovil aj v súvislosti s krízou na Ukrajine, pričom nezabudol na určitý zdvihnutý prst voči Rusku. A spresnil, že by nemalo ísť o konkurenciu s NATO, radšej by malo ísť o „intenzívnejšiu spoluprácu pri vývoji a nákupe vojenských zariadení a výrazné šetrenie nákladov“.
Integrácia má zmysel
Reakcie prišli vzápätí. Zatiaľ čo nemecká ministerka obrany Ursula von der Leyenová sa pridala k Junckerovi, Mike Hookem z britskej euroskeptickej strany UKIP jej možný vznik označil za tragédiu. A Rusko ústami vplyvného člena ruskej Štátnej dumy Franca Klinceviča vyjadrenie Junckera označilo rovno za provokáciu a návrat do nukleárnych čias. Toto vyhlásenie zmiernil predseda zahraničného výboru hornej komory ruského parlamentu Konstantin Kosačev, ktorý vyhlásil, že myšlienka na vytvorenie armády EÚ je „sporná“ a mohla by byť čiastočne pozitívna iba vtedy, ak by sa EÚ vzdala „ochranného bezpečnostného dáždnika NATO“.
Strana Sloboda a Solidarita býva neprávom označovaná za euroskeptickú. My sme však eurorealisti. Nie sme proti EÚ, ale sme za jej zásadné reformy, odbyrokratizovanie a dodržiavanie pravidiel. Sme za spoluprácu a aj integráciu – tam, kde to má zmysel. A práve oblasť vonkajšej bezpečnosti je tá, kde určitá integrácia v rámci EÚ nemusí byť na škodu a pozitíva môžu prevládať.
Zložitá realizácia
Technická realizácia v tomto prípade však môže byť zložitá. Jedným z riešení by bola integrácia vybraných zložiek armád, teda určite nie vytvorenie nejakého molochu. Spoločná armáda by mohla vzniknúť napríklad postupným zlúčením všetkých síl rýchlej reakcie, ktoré už dnes jednotlivé štáty pripravujú. V rámci bojových skupín by tak došlo k zlúčeniu a podliehali by európskemu veleniu. Špecializované činnosti a krízový manažment by mohli zostať v kompetencii jednotlivých štátov.
Spoločná armáda by mohla NATO efektívne dopĺňať, nie mu priamo vojensky konkurovať. Pri spoločných akvizíciách, vývoji a výskume, kde by mohlo prísť k úspore, by však konkurencia NATO bola vítaná. Už len jej vznik a existencia by dokázali tlmiť niektoré možné nepokoje v európskom priestore. Zároveň by v niektorých prípadoch mohla byť pre európskych predstaviteľov vhodnejšou alternatívou pre vojenské konanie, keďže prítomnosť USA pri akciách NATO často niektorých Európanov polarizuje.
Neochota veľkých hráčov
Podobných iniciatív tu však bolo za posledných 50 rokov viac. Faktom je, že v súčasnosti EÚ nie je schopná v obrannej politike niečo rozumné vyprodukovať. Nedokáže napĺňať voľné sloty pre bojové skupiny a nevidno ochotu ich nasadiť. V Mali pred dvoma rokmi do boja s islamistami Francúzi radšej poslali vlastné jednotky.
Situácia na Ukrajine však opäť ukázala, aká zlá je roztrieštenosť a de facto neexistencia spoločnej obrannej politiky krajín EÚ. Preto je otázka vzniku spoločnej armády EÚ práve teraz legitímna. Základným predpokladom jej vzniku by však bolo zvýšenie finančných prostriedkov na obranu vo viacerých krajinách vrátane Slovenska, čo je dnes ťažké si predstaviť. To je prvý problém. Hlavní hráči – Francúzsko a Veľká Británia by túto iniciatívu pravdepodobne odmietli. A to je druhý problém.
Viaceré z doterajších aktivít sa skončili už pri koordinácii a plánovaní. Výsledkom boli výrazne okresané idey s malým využitím. To sa zrejme stane aj teraz. Svoje pôvodné vyhlásenia korigoval aj samotný Juncker, keď prezentoval spoločnú armádu EÚ už len ako formu medzivládnych dohôd na štýl Európskej menovej únie s hlavným veliteľstvom v Bruseli. Preto si myslím, že spoločnej armády, v tom pravom zmysle slova, sa EÚ tak skoro nedočká