Po tom, čo zlyhala snaha Európskej centrálnej banky natlačiť peniaze do ekonomiky cez programy LTRO, TLTRO a ďalšie nástroje, prišla na rad posledná veľká zbraň – kvantitatívne uvoľňovanie (QE).
Jeho objem bude 60 miliárd eur mesačne, a potrvá aspoň do roku 2016. Veľkosť QE prekvapila, čakalo sa do 50 miliárd mesačne. Na porovnanie, ide o 1,5-násobok slovenského dlhu mesačne. Nakupovať sa budú dlhopisy členských štátov a európskych inštitúcií, podľa kľúča podielu jednotlivých centrálnych bánk v ECB. Najviac nových peňazí by teda malo tiecť do Nemecka, potom Francúzska a tak ďalej. QE bude tiecť primárne cez národné centrálne banky, ale na 20 percentách nakúpených dlhopisov bude eurosystém niesť zdieľané riziko.
Japonská alebo americká cesta
Európske QE je postavené na zbožnom prianí, že zaberie ako v Spojených štátoch, kde ho po troch kolách postupne utlmujú v nadväznosti na zlepšujúce sa ekonomické ukazovatele, a nie ako v Japonsku, kde prebehlo už zhruba 12 kôl QE a ekonomika je stále vo vegetatívnej kóme. Téma účinnosti amerického QE je obsahom nekonečného zástupu článkov, takže si radšej len povedzme, prečo Európa nie je Amerika.
Prvý problém – americké QE sa spustilo v čase vysokých úrokov. Desaťročné americké dlhopisy niesli v roku 2008 úrok cez štyri percentá a hypotéky boli úročené nad šiestimi percentami. V eurozóne sú dnes úrokové miery na dlhopisoch blízko nuly, podobne hypotéky dosahujú rekordné minimá.
Rovnako tak akciový trh v Spojených štátoch bol v roku 2008 po prasknutí bubliny na úrovni dna Grand Canyonu. Európsky akciový trh je v týchto dňoch na 7-ročnom maxime. A to pri stagnujúcej európskej ekonomike.
Nie sú dlhopisy ako dlhopisy
Problémom pre ECB však nie sú úroky, ale ochota úverovať. Objem úverov nefinančným inštitúciám od roku 2011 klesol o 10 percent. Problémom je najmä periféria. Kým úroky na štátnych dlhopisoch krajín PIIGS dramaticky, až absurdne klesli na historické minimá, rozdiel medzi úrokmi pre nefinančné inštitúcie v PIIGS a v Nemecku, naopak, narástol z nuly až ku štyrom percentám.
Tu je však druhý problém. Pretečú nové peniaze nejakým spôsobom do ekonomiky? Je to skôr zbožné prianie ako istota – tak, ako pri predchádzajúcich injekciách peňazí cez LTRO. Najväčšia časť kapitálu podľa všetkého potečie do Nemecka, kde likvidita už teraz vyráža dvere na pomyselných trezoroch.
Zásadný rozdiel je aj v tom, že americké QE bolo postavené na uniformných amerických dlhopisoch. V eurozóne nič také nie je. Po tlaku nemeckej Bundesbanky nebudú problematické PIIGS dlhopisy pristávať v bilancii samotnej ECB, ale v národných centrálnych bankách. Ale čo ak to niektorá centrálna banka (správne Bundesbanka) odmietne, alebo jej to súd zakáže? Bude ju ECB nútiť?
A čo taká Grécka centrálna banka? Má kupovať Grécke dlhopisy, o ktorých možný budúci premiér vyhlasuje, že ich nechá zbankrotovať? Robiť to môže, hoci ECB podmienila nákupy gréckych a cyperských dlhopisov zotrvaním v záchrannom programe. A čo Litva, Lotyšsko, Estónsko či Luxembursko, ktoré majú extrémne malý trh s dlhopismi?
Hrozí nafúknutie bublín
Kvantitatívne uvoľňovanie len prehĺbi existujúce rozpory medzi členskými štátmi ohľadne fungovania eurozóny. A to je len jeden z možných problémov, ktoré spôsobí. Ekonomika stagnuje, ale akciový trh sa tvári, ako by sme tu mali zlatú horúčku. Čo spraví prítok nových desiatok miliárd mesačne s trhom aktív? Samotná Bundesbanka pred pol rokom varovala pred možnou realitnou bublinou v Nemecku. A to ešte žiadne QE nebolo na svete.
Ak sa to všetko zmieša s novou gréckou vládou, môže z toho pre rok 2015 vzniknúť veľmi zaujímavý kokteil. Len neviem, či sme na také tuhé nápoje zvyknutí.