Úspešný politik býva ožiarený aurou neomylnosti: jeho moc spočíva v tom, že všetci ostatní sú presvedčení o jeho zvláštnom dare rozumieť náladám a potrebám spoločnosti. Máloktorý slovenský politik mal v moderných dejinách tak veľký dar vychádzať v ústrety týmto náladám ako slovenský premiér Robert Fico.
Jeho rozhodnutie kandidovať na prezidenta a drvivá prehra ukázali, že ho stratil. Zrazu pripomína postavu z rozprávok, ktorá márne švihá čarovným prútikom, ktorý doteraz tak spoľahlivo slúžil: kúzlo zmizlo, pretože majiteľ prútika prepadol predstave o svojej neomylnosti. A to sa trestá.
Slovenská spoločnosť odmietla vyhovieť Ficovej túžbe stať sa prezidentom a prekvapila nielen jeho, ale aj seba samu. Dala najavo, že má iné túžby, z ktorých dve sa dajú pomenovať: prvou je túžba po mocenskej rovnováhe, kedy žiadny politik nemá právo mať všetku moc, druhou je túžba po výmene politickej triedy, ktorá v jej očiach zlyhala ako celok.
Prvá túžba je racionálna, druhá romantická - a víťaz Andrej Kiska dnes stelesňuje obe. Muž, ktorý sa vynoril z davu, muž bez vlastností a názorov, ktorý hovorí len jediné: som jedným z vás. Takmer ako v rozprávke, keď sa žobrák stane kráľom - až na to, že Kiska je bohatý podnikateľ (a filantrop).
Dôležitejšie než Kiskove víťazstvo, alebo Ficova porážka je však poznanie, ktoré z týchto volieb plynie. Slovensko je rôznorodá spoločnosť bez veľkých ideí, avšak jeho demokratické inštinkty sú oveľa zdravšie, než by človek od tak mladého a malého národa, ktorý po stáročia sedel v kúte v tieni veľkých dejín, očakával.
Ficova kampaň, to bol kobercový nálet ideí, o ktorých bol on - a mnohí iní - presvedčený, že definujú slovenskú spoločnosť ako akýsi hybrid katolíckych, komunistických a nacionalistických sentimentov. Tesne pred voľbami Fico presadil v spojení s kresťanskými demokratmi dodatok ústavy, že manželstvo je výlučný zväzok muža a ženy, spomínal na svoju katolícku mladosť a vyžiadal si podporu staručkého kardinála.
Vyžiadal si aj podporu svojich prezidentských predchodcov (všetko bývalých komunistov) a Matice slovenskej (čoby symbolu národného cítenia). A vyšiel v ústrety slovenskému izolacionizmu, keď v súvislosti s napätím po ruskej invázii na Kryme vyhlásil, že Slovensko ako člen NATO neuzná svoj záväzok vojenskej pomoci inému členovi.
Nič z toho nezabralo. To je bez preháňania naozaj skvelá správa o tejto krajine. Slovenská spoločnosť síce presne nevie, čo chce, ale je oveľa liberálnejšia a modernejšia, než si možno ona sama o sebe myslela - a navyše má túžbu byť lepšia. Andrej Kiska je v tomto zmysle len vyjadrením tejto túžby, ničím iným (a silne pochybujem o tom, že by ju dokázal naplniť).
Tieto prezidentské voľby sa zapíšu do slovenských dejín ako okamih zlomu. Odhalili totiž hlbokú nespokojnosť ľudu s politickou triedou a pod vplyvom tohto odhalenia sa začne meniť politická scéna. Vládna strana Smer bude musieť časom hľadať nového lídra, lebo Fico stratil auru neomylnosti, a nabúral tak mocenskú pyramídu, ktorá ešte pred niekoľkými dňami vyzerala neotrasiteľne. Zreteľným signálom prichádzajúcich zmien bolo ohlásenie vzniku novej politickej strany, ktorú zakladá Radoslav Procházka, ktorý v prvom kole skončil tretí so ziskom 21 percent. Ale to je len začiatok.
Vlastne by bolo správne Ficovi poďakovať. Svojím životným omylom, ktorým bola kandidatúra na prezidenta, dal slovenskej spoločnosti možnosť nahliadnuť na seba samú a odštartoval novú éru v slovenskej politike. Ale pretože Fico je, aký je, považoval by takúto vďaka zrejme za urážku.
Komentár bol zverejnený na stránke respekt.ihned.cz