Minulý týždeň bol poznačený dvomi významnými európskymi udalosťami. Najskôr v stredu odsúhlasil Európsky parlament novú komisiu pod vedením Luxemburčana Junckera a už nasledujúci deň sa zišli európski lídri v Bruseli, aby spoločne schválili nový rámec pre energetickú a klimatickú politiku únie v horizonte do roku 2030. Očakávania priemyselných lobistov ani ekologických aktivistov už tradične nenaplnil. Členské krajiny vrátane Slovenska však zjavne odchádzali z bruselskej schôdzky spokojné.
Zelení verzus priemysel
Kľúčová je dohoda na novom klimatickom balíčku, ktorý vychádza ešte z januárového návrhu Európskej komisie. Konsenzus v otázke znižovania emisií skleníkových plynov o 40 percent v porovnaní s rokom 1990 je nepochybne pozitívnou správou pre životné prostredie. Tento ambiciózny cieľ podporilo aj Slovensko spolu s ďalšími nízkopríjmovými krajinami pod podmienkou finančných kompenzácií zo strany únie.
Obavy nie sú celkom na mieste. Spolu s novými opatreniami sa bude totiž reformovať aj systém obchodovania s emisiami s cieľom umožniť ťažobným firmám z ekonomicky slabších krajín únie získať časť emisných kvót zadarmo. Tým sa má zabrániť tzv. carbon leakage, čiže presunu ťažobnej produkcie mimo únie, čím by si európske hutníctvo malo zachovať konkurencieschopnosť na svetových trhoch. Pre Slovensko 40-percentná redukcia uhlíka nebude všeobecne problém, keďže už teraz sa približujeme k tomuto cieľu vďaka inovatívnym dopravným technológiám. Zároveň patríme k tým členom EÚ, na ktorých sa bude vzťahovať kompenzačný mechanizmus.
Sporná zelená energia
Určitým sklamaním je však rozhodnutie hláv štátov európskej dvadsaťosmičky zachovať tempo zvyšovania podielu obnoviteľných zdrojov energie do roku 2030 o 27 percent. Pôvodný plán komisie totiž rátal s minimálne 30-percentným podielom na energetickom mixe EÚ v snahe zbaviť Európu závislosti od zdraviu škodlivých a navyše drahých palív. Pre krajiny, ako napríklad Španielsko a Portugalsko, ktoré už teraz majú nadbytok takzvanej zelenej energie vďaka veterným a prímorským elektrárňam, by mohli exportovať do celej únie viac ako šestinu svojej energetickej produkcie. Narazili však na silný odpor Veľkej Británie a aj krajín V4, ktoré nakoniec presadili, aby tento cieľ bol záväzný len na celoeurópskej úrovni.
Plynové prepojenia
Paradoxne najväčší úspech sa podarilo členským krajinám dohodnúť v oblasti prepojenosti sietí a energetickej bezpečnosti. Nepochybne aj pod tlakom udalostí na Ukrajine a s tým súvisiacou hrozbou odstávok ruského plynu. Cieľom únie je dosiahnuť minimálne 15-percentnú vzájomnú prepojenosť energetických sietí členských krajín. Aj tentoraz je Slovensko v porovnaní s inými európskymi partnermi o krok vpred, keďže naše elektrické a plynové ústavy sú prepojené s okolitými krajinami až na úrovni 50 percent. Zložitejšiu situáciu majú predovšetkým pobaltské štáty a niektoré krajiny Stredomoria (Portugalsko, Malta, Cyprus), ktoré budú musieť investovať do prepojenia svojich sietí podstatne viac ako doteraz.
Hoci s novým energeticko-klimatickým balíčkom únie nie je dnes hádam nikto úplne spokojný, ide o najväčší posun Bruselu v tejto oblasti za posledné desaťročie. Ak tieto opatrenia bude únia spolu s členskými krajinami dôsledne realizovať a presadzovať aj v ďalších rokoch, môže sa Európa skutočne stať pozitívnym vzorom aj pre zvyšok našej planéty, pokiaľ ide o znižovanie emisií skleníkových plynov, podporu obnoviteľných zdrojov energie, ako aj vyššiu energetickú efektívnosť a bezpečnosť.