Nedávne udalosti vyvolávajú obavu z izolacionizmu USA. V prvom rade je tu (doterajšie) americké odmietanie zasiahnuť vojensky v Sýrii. Potom je tu blížiace sa stiahnutie amerických vojsk z Afganistanu. Skutočnosť, že prezident Barack Obama vlani na jeseň zrušil cestu do Ázie pre domáci politický pat v Kongrese USA a zablokovanie vládnych orgánov, neurobila na lídrov v regióne práve najlepší dojem.
Starajme sa o svoje
Napokon, keďže sa čas a cesty ministra zahraničných vecí Johna Kerryho zamerali na Blízky východ, mnohí ázijskí lídri sú presvedčení, že Obamovej kľúčovej zahraničnej politike strategického „posunu rovnováhy“ smerom k Ázii došiel dych, hoci napätie medzi Čínou a Japonskom, zjavné vo vyjadreniach tamojších lídrov v Davose, sa ďalej stupňuje.
Obzvlášť nehorázne bolo nedávne odmietnutie Kongresu USA schváliť reformu Medzinárodného menového fondu a úpravu jeho financovania, hoci už predtým bol v rámci G20 pod Obamovým vedením dohovorený plán nezvyšujúci bremeno amerických daňových poplatníkov. Keď som sa pýtal prominentného republikánskeho senátora, prečo Kongres pred dodržaním amerického záväzku ustúpil, pripísal to „blbej nálade“ pravicových republikánov z hnutia Tea Party a časti ľavicových demokratov.
Ďalší dôkaz amerického izolacionizmu možno nájsť v nedávnom prieskume verejnej mienky, uskutočnenom organizáciami Pew Research Center a Council on Foreign Relations. Podľa jeho výsledkov je päťdesiatdva percent Američanov presvedčených, že USA „by sa mali medzinárodne starať o svoje záležitosti a nechať ostatné krajiny, nech si poradia samy, ako najlepšie dokážu“. Zhruba rovnaký počet respondentov uviedol, že USA „sú menej významné a mocné“ než pred desiatimi rokmi.
Tradiční spojenci
Problematické na týchto dojmoch – doma aj v zahraničí – je to, že USA sú stále svetovo najmocnejšou krajinou a zostane to tak zrejme ešte desiatky rokov. Veľkosť Číny a rýchle tempo jej hospodárskeho rastu takmer s istotou zvýši jej relatívnu silu v porovnaní s USA. Aj keď sa však Čína v budúcich rokoch stane najväčšou ekonomikou sveta, bude za USA stále desiatky rokov zaostávať, pokiaľ ide o príjem na osobu.
Navyše aj keď Čína neutrpí nijaký zásadný nezdar v domácej politike, platí, že prognózy založené iba na raste HDP sú jednorozmerné a prehliadajú výhody USA v oblasti vojenskej a mäkkej moci. A prehliadajú aj geopolitické nevýhody Číny v Ázii.
V dobe, keď hierarchickú moc dopĺňajú, ak nie nahrádzajú, siete, kultúra otvorenosti a novátorstvo zaistí Amerike úlohu globálneho uzla. USA sú v dobrom postavení, aby im takéto siete a spojenectvo prospievali, ak budú americkí lídri napĺňať inteligentné stratégie. Štrukturálne je veľmi dôležité, aby spojencami USA boli oba svetové celky, ktorých ekonomiky a príjmy na osobu sa podobajú tým americkým, čiže Európa a Japonsko. S ohľadom na prostriedky mocenskej rovnováhy to upevňuje postavenie Ameriky, avšak len za predpokladu, že lídri USA budú udržiavať tieto aliancie a zaistia medzinárodnú spoluprácu.
Vzostup ostatných
Úpadok je pre dnešnú Ameriku zavádzajúcou metaforou a Obama, našťastie, odmietol návrh, že by mal presadzovať stratégiu zameranú na jeho riešenie. Ako jednotka vo výskume a vývoji, vyššom vzdelávaní a podnikateľskej aktivite, nie sú USA, na rozdiel od Ríma, v absolútnom úpadku. Nežijeme v „postamerickom svete“, ale nežijeme už ani v americkej ére konca dvadsiateho storočia. V nasledujúcich desaťročiach budú USA „prvé“, no nie „jediné“.
Je to tým, že mocenské zdroje mnohých ostatných – štátnych aj neštátnych – aktérov silnejú, a že pri rastúcom počte tém bude dosiahnutie Amerikou preferovaných výsledkov vyžadovať používanie moci spoločne s ostatnými, a nie na nich. Dôležitým rozmerom americkej mäkkej aj tvrdej moci bude schopnosť lídrov USA udržiavať spojenectvá a vytvárať siete. Problémom pre americkú moc v dvadsiatom prvom storočí nie je len Čína, ale „vzostup ostatných“.
Riešením nie je izolácia, ale stratégia selektívnosti, podobná tej, ktorú v 50. rokoch presadzoval prezident Dwight Eisenhower. Múdra mocenská stratégia začína jasným zhodnotením medzí. Popredná veľmoc nemusí strážiť všetky hranice a premietať svoju moc do všetkých oblastí. Práve preto Eisenhower roku 1954 prezieravo odmietol priamu intervenciu na francúzskej strane vo Vietname.
Rozhodne ekonomika
Eisenhower mal pravdu aj v niečom ďalšom: americká vojenská moc závisí od zachovania moci ekonomickej. Budovanie štátu v domácom zázemí nie je izoláciou, ktorej sa kritici obávajú. Práve naopak, ide o ústredný bod zahraničnej politiky.
Múdra stratégia by sa vyhýbala zapojeniu pozemných síl do významných vojen na ázijskom kontinente. Takáto obozretnosť však nie je tým istým, ako izolacionizmus. USA musia lepšie kombinovať prostriedky svojej tvrdej a mäkkej moci.
Obama vo svojom prejave o stave únie v roku 2014 povedal:„Vo svete spletitých hrozieb závisí naša bezpečnosť od všetkých súčastí našej moci – vrátane silnej a principiálnej diplomacie.“ To isté mohol povedať aj Eisenhower a nikto by ho neobviňoval, že je izolacionista.
Joseph S. Nye