Žiadne z iných referend v minulosti nevyvolalo toľko pravých a nefalšovaných emócií ako toto posledné a navyše neúspešné referendum o niečom, čo je už aj tak zakotvené v Ústave SR a má oporu v zákonoch.
Zástancovia referenda argumentovali rôzne. Na druhej strane skupiny, o ktorých malo referendum rozhodnúť, sa rozhodli na diskusiách nezúčastňovať. Po „kýbľoch hnoja“ hádzaných na LBGTI komunitu sa im ani nedivím. Skôr ako otvoria ústa na svoju obranu, počujú, že sú zoofili, pedofili a neviem ešte akí devianti. Vôbec sa nečudujem, že nemali ani chuť sadnúť si za jeden stôl s tými, ktorí netolerujú nič okrem svojho vlastného názoru.
Toto neúspešné, nič neriešiace referendum sa stalo prieskumom verejnej mienky len pätiny Slovákov a stálo 6,3 mil. eur, na ktoré sme sa vyzbierali všetci, ktorí platíme dane. Hlavne, že to bolo úžasné „dobrodružstvo“. Stálo by za úvahu, či by iniciátori budúcich referend nemali skladať zálohy, aby aspoň sčasti pokryli náklady, ak budú neúspešné. I napriek plagátom s pápežom, pastierskemu listu, listom od suseda Bieleka či celonočným adoráciám vo všetkých kostoloch v predvečer referenda výsledok potešil všetkých, dokonca aj tých, ktorí referendum iniciovali a neuspeli.
Česť víťazom, sláva porazeným. Ale čo s tým, keď sa porazení tvária, že porazených niet? Zatiaľ nič. Slovensko sa ukázalo ako demokratická krajina, ktorej občania vyjadrili svoj názor aj neúčasťou a mlčaním. Intenzívne sa otvorila téma registrovaných partnerstiev či odluky cirkví od štátu. Tieto otázky už nebude možné zamiesť pod koberec. Budú sa im musieť venovať aj politici. Nedá sa ich totiž donekonečna obchádzať, len aby si nenahnevali voličov z jedného alebo druhého tábora.
Ukázali sme, že si ceníme tradičné hodnoty, ale na druhej strane sme otvorení riešeniu tém, pred ktorými nemôžeme stále zatvárať oči.