Všetky šťastné rodiny sú si podobné, ale každá nešťastná je nešťastná svojím spôsobom – znie prvá veta Anny Kareniny. Pri čítaní návrhu reformného plánu, ktorý do Bruselu poslala nová grécka vláda, mi napadlo, že to isté platí aj pre reformné programy. Niežeby sa úplne stratil rozdiel medzi ľavicou a pravicou. Ak však treba ozdraviť zadlženú krajinu s neproduktívnou ekonomikou, na ktorej sa priživujú vplyvní ľudia, ale aj státisíce nadbytočných štátnych zamestnancov, tak medzi Dzurindom a Tsiprasom zrazu nie je až taký veľký rozdiel.
Čo majú v programe
Rozbiť monopoly a odstrihnúť oligarchov, ktorí sa priživujú na štáte. Zabezpečiť, aby každý platil svoj férový podiel na daniach. Zreformovať verejný sektor, aby vedel pritiahnuť a udržať kvalitných ľudí. Oslobodiť trh práce, aby začal tvoriť pracovné miesta. To všetko tam nájdeme. Neznie to veľmi ľavicovo, nieto ešte ultraľavicovo. Neznie to však ani pravicovo. Znie to jednoducho rozumne.
Program obsahuje aj mnoho sociálne znejúcich vecí – napríklad systém, ktorý má ochrániť obyčajných Grékov pred tým, aby im kvôli dočasnému neplateniu hypotéky zobrali bývanie. Sociálnu pomoc pre starších Grékov, ktorí nemajú prácu, aby namiesto predčasného dôchodku ďalej hľadali zamestnanie. Systém na rozlíšenie špekulantov neplatiacich dane od ľudí a podnikov, ktorí ich v momentálnej situácii z objektívnych dôvodov splácať nevládzu. Možno debatovať o ich realistickosti – aj funkčnejšie štáty zistili, že je veľmi ťažké odlíšiť medzi miliónmi občanov a podnikov poctivcov od špekulantov. Navyše tieto a podobné prístupy často najviac pomôžu tým, čo sú všetkými masťami mazaní. No opäť ťažko hovoriť, že ide o úchylky. Mnohé z týchto opatrení odporúčali seriózni ekonómovia aj inde.
Šialenosti
Vládna Syriza mala a má v programe svoje šialenosti. Radikálne zvýšenie minimálnej mzdy, rušenie daní naľavo a napravo, či prísľub okamžitého vytvorenia zamestnania pre státisíce ľudí. Tie sa však stratili niekde medzi volebným programom a písaním listu do Bruselu.
Od roku 2009 malo Grécko zároveň šetriť i reformovať. Uťahovanie opaskov je veľmi viditeľné – napríklad aj v 26-percentnej nezamestnanosti a množstve ďalších ukazovateľov. Reformy, ktoré majú umožniť, aby Grécko vedelo rásť nie vďaka eurofondom či pôžičkám, ale vďaka svojej vlastnej výkonnosti – tie sa zatiaľ veľmi nepodarili. Minimálne neukázali svoje účinky. Zatiaľ čo pobaltské krajiny, ale aj Španielsko, Írsko či Portugalsko dokázali nielen obmedziť domácu spotrebu, ale aj výrazne zvýšiť export a vrátiť sa tak na cestu k lepšiemu životu, grécky export (dokonca aj po započítaní turizmu) nedokázal výraznejšie narásť. Grécko sa tak ocitlo v paralýze – pretože uťahovanie opaskov bez lepšieho fungovania štátu a ekonomiky je paralýzou.
Syriza ponúkla voličom, že ak si prestanú uťahovať opasky, do ekonomiky sa vráti život. Tento týždeň, naopak, sľúbila Európe reformy. Aj keď to tak nevyzerá, ide o výzvu porovnateľnú s tým, čo postkomunistická Európa musela absolvovať po roku 1989. Zásadnú zmenu spoločenskej zmluvy, kde nové očakávania a pravidlá musia prijať nielen politici a úradníci, ale aj podnikatelia, zamestnanci a všetky ostatné spoločenské skupiny.
Bez oligarchov
Syriza na rozdiel od doterajších veľkých gréckych strán zatiaľ nie je v zajatí oligarchov či odborárov. Pod vonkajším tlakom vyprodukovala aj celkom zmysluplný, aj keď len všeobecný plán reforiem. No podľa dostupných informácií nemá zatiaľ ani kapacitu a ani skúsenosti, aby dokázala prijať a realizovať program zásadnej zmeny fungovania gréckeho štátu. Všetky skutočné reformné programy sú si podobné. No schopnosť a ochota ich realizovať sú vždy rôzne.