V eurozóne sa stále pohybujeme v bludnom kruhu. Ten zásadný problém sa totiž týka toho, že menová únia nemôže dlhodobo fungovať, ak v nej dochádza k divergencii v konkurencieschopnosti, teda ak sa dlhodobo a výrazne zväčšujú rozdiely v konkurencieschopnosti členských krajín menovej únie. Presne to sa v dnešnej eurozóne dialo a deje a netýka sa to len Grécka. Riešenia sú v zásade dve – transferová únia, ktorá bude tieto rozdiely vyrovnávať dotovaním menej konkurencieschopných tými schopnejšími, alebo reformná únia, ktorá privedie (donúti) tých zaostávajúcich k potrebným reformám. Postkomunistická transformácia ponúkla historický príklad oboch riešení – transferovú úniu predstavuje zjednotenie Nemecka a reformnú úniu zase reformy a integrácia stredoeurópskych a baltských krajín do EÚ a eurozóny.
Transferovú úniu môžeme z reálnych možností vyškrtnúť. Spoločná európska identita totiž nie je a ešte dlho nebude dostatočne silná, aby politicky legitimizovala takéto transfery v krajinách, ktoré by to mali platiť. A je to tak dobre, pretože ak by aj taká možnosť pripadala do úvahy, bolo by to zlé riešenie, ktoré by znamenalo ešte väčšie zaostávanie „transferovej“ Európy v globálnej konkurencii, než aké zažívame teraz.
Takže jediným reálnym riešením je reformná únia. Na prvý pohľad by sa mohlo zdať, že k nej smerujeme – máme Pakt stability a rastu, vytvárame bankovú úniu, donútili sme Grécko robiť reformy. Obávam sa, že to nestačí. Pravidlá sú mäkké a deravé (pozri napr. „dodržiavanie“ zo strany Francúzska), a čo je najdôležitejšie, chýba to podstatné pravidlo – vylúčenie členskej krajiny z eurozóny v prípade jasného a flagrantného porušenia pravidiel hry.(Zatiaľ) posledné dejstvo gréckej drámy to potvrdilo viac než jasne. Žiadne pravidlá, samozrejme, nemôžu donútiť politikov, aby nedávali nereálne sľuby, ani zabrániť voličom, aby takýchto politikov volili. Ale ak by pravidlá boli jasne dopredu zadefinované, tak by si politici aj voliči museli byť vedomí zodpovednosti za svoju voľbu.
Nemuseli by to byť zložité pravidlá. Stačilo by napríklad pravidlo, že ak krajina, ktorá je v programe, nesplní za sebou dva štvrťročné odpočty úloh z Memoranda o porozumení (ktoré je podmienkou pôžičiek), tak jej zaniká členstvo v eurozóne.
Jasne zadefinované, dopredu dané kritériá exitu sú nevyhnutné, pretože ako ukázal posledný júlový eurosummit, ad hoc rozhodovanie lídrov nikdy k riešeniu nepovedie. Vyžadovalo by konsenzus všetkých ostatných proti hriešnikov, a k tomu nedôjde nikdy najmä preto, že potenciálni hriešnici takýto precedens nepodporia.