Štátne železnice majú na severnej trase konkurenciu v českom prepravcovi Regiojete a je to vidno. V IC vlaku som zažil pred časom milé prekvapenie. Ponúkli mi v rámci zlepšenia služieb vodu a dennú tlač v cene lístka (zámerne nepoužívam výraz zadarmo, lebo nič nie je zadarmo ani Ficove vlaky zadarmo). Čo na tom, že noviny boli bulvárne, bol to plus oproti minulosti. Navyše vo vlaku fungovala klimatizácia a sem tam aj wi-fina, keď nebolo naokolo veľa kopcov. Vo vlaku bol dobre zásobený jedálenský vozeň a nápoje a pochutiny chodili ponúkať aj po vagónoch.
Podobné služby som očakával aj na južnej trase. Žiaľ nedostal som ich. Žiadne IC vlaky tadiaľ nechodia a bežný rýchlik ponúka služby ešte horšie ako za socializmu. Cestu z Bratislavy do Košíc som si našťastie rozdelil na dve etapy najmä kvôli päťročnému synovi. Predsa len viac ako šesť a pol hodinovú cestu by ťažko znášal najmä v horúčavách.
Prvý deň som išiel len do Žiaru na Hronom, kde mám rodinu. Dva a pol hodinová cesta sa pretiahla na skoro štvorhodinovú, lebo v Novej Bani náš rýchlik odstavili kvôli „prevádzkovým problémom“. Sprievodca mi povedal: „Koľajnice sa v horúčave rozťahujú, takže musíme čakať“.
Myslel som si, že si robí srandu, ale neskôr mi potvrdili aj iní železničiari, že aj to môže byť príčina meškania, lebo vlaky chodia po rozpálených koľajniciach pomalšie. Vysvetlenie som akceptoval a opýtal som sa, či naozaj budeme meškať len pol hodinu ako avizoval. Vlakvedúci sa uškrnul a rozhovoril sa, že podľa neho to bude viac, lebo je dovolenkové obdobie a všetci kompetentní sú preč a každý na to kašle. Mal pravdu.
Meškanie sa po pol hodine pretiahlo a ďalších dvadsať minút. Smola bola, že som si na cestu nestihol kúpiť vodu ani bagetu. Tak som sa sprievodcu spýtal, či je vo vlaku jedálny vozeň. Žiaľ nebol. Vraj sa to na takú krátku cestu (rýchlik išiel len po Zvolen) neoplatí, lebo tam chodilo málo ľudí.
Skúsil som ísť na stanicu. Tam žiadny bufet nebol, ale vedľa nej bola krčma. Žiaľ, o siedmej ju zatvorili, rovno pred mojimi očami. Prečo o siedmej končí staničná krčma som nepochopil. Ešte som videl krčmára zatvárať dvere a mal v rukách dve orosené plechovky piva. Skúsil som ho poprosiť či mi ešte niečo nepredá. Neoblomne povedal, že už zatvoril. Tak som sa vrátil smädný a hladný do stojaceho vlaku.
Neochotná tetuška
Na druhý deň som vyrazil smer Košice. Najprv som však na stanici v Žiari nad Hronom chcel od tety za prepážkou informáciu či by mi nevrátili rýchlikový príplatok, za včerajšie viac ako hodinové meškanie. Udivene na mňa pozrela a odvrkla: „veď ste dorazili na miesto, tak čo chcete“.
Skúsil som to znova a žiadal som informáciu o tom, ako dlho musí meškať vlak, aby som dostal kompenzáciu. Teta mi odmietla odpovedať a tvárila sa, že je zaujatá tlačou môjho nového lístka. Napokon z nej vyliezlo, že o limite nevie a ak by som chcel peniaze vrátiť, mal som si už včera vypísať nejaké reklamačné tlačivo. Samozrejme o ňom mi nikto nič nepovedal.
V dusnom opare
Naštvaný som nasadol do rýchlika do Košíc, ktorý išiel z Bratislavy. Na dlhej trase som predpokladal, že jedálenský vozeň bude samozrejmosťou, ale pre istotu som si nabalil, ako za starých študentských čias, sendviče so sebou. Dobre som urobil.
V rýchliku žiadny jedálenský vozeň nebol. Na skoro sedem hodinovej ceste sa cestujúci nemá kde osviežiť, ak si nebodaj zabudol jedlo a pitie doma. Navyše vo vlaku nefungovala poriadne alebo vôbec klimatizácia, čo pri horúčavách nad 35 stupňov bolo poriadne peklo. To, že tam nebola ani wi-fina, okrem prvej triedy, ma už ani neprekvapilo. Keď som sa sprievodcu pýtal prečo nejde chladenie, tvrdil, že ide, ale nestíha chladiť lebo vlak stál dlho na slnku a je rozpálený.
Samozrejme vlak opäť meškal asi 45 minút a bál som sa, či stihnem prípoj v Košiciach do Michaloviec. Sprievodkyňa mi povedala, že ho nestihnem a prípoj nezvykne na takto zmeškaný vlak čakať. Našťastie mi išiel ďalší vlak o necelú hodinku, a ten som už stihol. Celá cesta sa mi natiahla o hodinu na šesť a pol hodiny. Meškanie, nefungujúca klimatizácia a chýbajúci jedálenský vozeň ma čakali aj na spiatočnej ceste z východu Slovenska na západ.
Pomyslel som si, že štátne železnice potrebujú konkurenciu vo forme Regiojetu alebo iného prepravcu ako soľ aj na južnej trase do Košíc, aby si uvedomili ako sa štandardne starať o zákazníka. Monopolná pozícia tomuto štátnemu molochu zjavne nepristane a škodí najmä cestujúcim.