Facebook pomáha vytvárať svet informačných bublín

V hystérii po brexite sa najviac riešilo, kto koho viac oklamal. Kľúčová otázka, čo to bude znamenať pre Britániu, úniu a v podstate celý svet, sa tak na chvíľu stala sekundárnou. A to je dobrý príklad toho, akú hodnotu dnes má kvalifikovaná verejná diskusia, argumenty, fakty a v konečnom dôsledku pravda ako taká. Keby totiž britskí priaznivci únie prebili 350 miliónov libier týždenne, napríklad 500 miliónmi týždenne v opačnom garde, možno by vyhrali. A zase by bolo úplne jedno, že jedno aj druhé heslo je blbosť.

V skratke sa dá povedať, že fakty sú nudné. Nie sú cool. V diskusii vás s nimi vysmejú a ukričia samozvaní mudrlanti a všetci tí, ktorí „predsa vedia, ako to naozaj je“. Je preto užitočné sa pýtať, odkiaľ to zrazu všetci vedia? Kde sa rodí kvalifikovanosť všetkých na riešenie zásadných vecí? Odpoveď je jasná – internet a najmä jeho derivát sociálne siete, čiže najmä Facebook. Sociálne siete spojili miliardy ľudí a umožnili im okamžitú a kdekoľvek dostupnú interakciu, ktorú zvládne každý. Od zdieľania fotiek a zážitkov sme sa však prepracovali k zdieľaniu a šíreniu informácií. Akýchkoľvek.

Na tejto bláznivej informačnej horskej dráhe už dávno sedia aj „klasické“ médiá. Kladú síce odpor, ale nemajú dosť síl. Nehovoriac o samotných novinároch. Je známe, že mnohí autori dnes posudzujú kvalitu svojej práce podľa toho, aký mala ohlas na sociálnych sieťach alebo v anonymných diskusiách. O kvalite podanej informácie tak nerozhoduje analýza, ale absolútne povrchné hodnotenia ľudí, ktorí jej konzumácii venujú sekundy, keď si preletia titulok a úvodných zopár viet.

Je zaujímavé, že Facebook napríklad nechce, aby ho ľudia vnímali ako firmu, ktorá pracuje s informáciami. Čiže, povedzme, ako klasický vydavateľský dom. Nuž ale, s čím iným dnes Facebook pracuje? Iste, nerobí to firma sama, ale používatelia na jej platforme, ale výsledok je ten istý. Nedávno dokonca Facebook spustil algoritmus, ktorý uzatvára jeho používateľov do akýsi bublín, kde ich už neotravujú veci, ktoré nechcú. Pri kamarátskom zdieľaní fotiek z dovolenky je to super, ale pri distribúcii, respektíve redistribúcii informácií, to má zničujúce dosahy. Vznikajú celé komunity, ktoré nepovažujú za pravdu nič, len to, čo sa ocitne v ich bubline, do ktorej má zase prístup len to, čo oni chcú. Je to ako sekta, ktorá sa navzájom utvrdzuje vo svojej viere v čosi.

Tento chaos v informáciách spôsobuje chaos v spoločnostiach. A ten rodí šikovných lídrov, ktorí sa už naučili (a sú v tom čoraz lepší), že toto je cesta, ako sa prebiť na výslnie. Štandardní (dnes je to už vlastne nadávka) politici sú v úplnej defenzíve. To, čo sledujeme, je paradigmatická zmena vývoja a fungovania spoločnosti. Líderstvo v nej preberajú tí, ktorí sa naučili efektívne pracovať s obyvateľmi informačných bublín. Teda s tými, ktorí si naivne myslia, že „vedia, ako to celé je“.

Bohužiaľ, v skutočnosti nevedia skoro nič. A mnohí ani netušia, že v tej bubline žijú. Nemajú šancu. Stále si totiž myslia, že „vedia, ako to celé je“.