Pamätáte si na kauzu „kyselinári“? Boli to mafiáni, ktorí si vybavovali účty medzi sebou tým, že sa vzájomne zabíjali. Zabíjali aj nepohodlných svedkov a mŕtvoly rozpúšťali v sudoch s kyselinou, ktoré potom končili na dne slovenských priehrad.
Išlo o jeden z prvých karuselových podvodov, keď v rokoch 2000 až 2002 organizovaná skupina kriminálnikov profitovala z fiktívnych obchodov. Vytvorili sieť desiatok firiem, do ktorých nasadili nič netušiace biele kone, pričom celková zdokumentovaná škoda vo forme únikov DPH presiahla 120 miliónov korún. Zároveň ide o jeden z najväčších prípadov ekonomickej kriminality tohto druhu, ktorý bol nielen zdokumentovaný, ale desiatky vinníkov – aspoň tých, čo prežili – boli odsúdené na viac ako 130 rokov odňatia slobody. Tieto skutočnosti sú všeobecne známe a reakcia štátu, polície a súdnictva je potiaľto v poriadku.
Menej známa už je na pohľad maličkosť, ktorá však výstižne dokumentuje, kde to štát už prehnal. Keďže na likvidáciu nepohodlných osôb zločinci používali kyselinu, štát zákonom zakázal predaj kyseliny vo väčšom množstve. A tak napríklad firma, ktorá potrebuje väčšie množstvo kyseliny na leptanie okenných tabúľ, je dnes nútená doviezť si ju z Česka.
A tento princíp – že každý z nás je považovaný za potenciálneho kriminálnika – používa štát automaticky pri tvorbe každého zákona. Ak si kriminálnici v „dobe kešu“ nosili balíky peňazí v kufríkoch, najjednoduchším – no najarogantnejším – riešením je zakázať používať hotovosť úplne všetkým. Zákon o trestnej zodpovednosti právnických osôb je postavený na tom, že nielen potenciálne podozrivé subjekty, ale úplne všetkých zaťažíme otravnými povinnosťami, aby sme tak mali kontrolu nad všetkými transakciami, kde by mohlo prísť k daňovým únikom či iným „zločinom firiem“. Najnovšie sme v mene transparentnosti vyriešili boj proti tým, ktorí sa skrývajú za schránkovými firmami, tak, že na všetkých uvalíme registračné povinnosti, ktoré neprimerane zaťažia nielen firmy, ale aj verejný sektor, ktorý má tieto informácie spravovať.
Toto je cesta do pekla. Ak štát aj naďalej bude vychádzať z predpokladu, že všetci sme „kyselinári“, môže sa to skončiť len tým, že všetko, čo robíme, budeme musieť hlásiť štátu a pýtať si na to povolenie. A parlament napokon bude nútený prijať toľko zákonov, koľko je podnikateľov a občanov. A v rámci boja proti nelegálnej činnosti pošle do každej firmy a ku každému občanovi jedného policajta. Orwell by mal z našich politikov a úradníkov radosť. Vitajte v jeho svete „1984“.