Čas letí neuveriteľne rýchlo. Ani sa mi nechce veriť, že uplynuli už štyri roky od vraždy Jána a Martiny. Táto tragická udalosť navždy zmenila Slovensko, zmenila nás všetkých. Po celom území horeli spomienkové sviečky a na bratislavskom Námestí SNP odhalili pamätné miesto. V nedeľu sme si pripomenuli 77 rokov od ukončenia druhej svetovej vojny v Európe, deň víťazstva nad fašizmom. A my sme kládli vence pri pamätníkoch zosnulých a zavraždených.
Keď sledujem výsledky prieskumov verejnej mienky, mám pocit, že význam pamätníkov sa v sociálno-mediálnom časopriestore stráca. Pamätník je od slova pamäť. Niektorí však rýchlo zabúdajú. Nepamätajú si, čo sa stalo, prečo sa to stalo a v čom bol problém.
Ešte viac ma udivujú politici, ktorí vo svojej, nazvime to „osobnej facebookovej zóne“, tliachajú, akoby sa v našej krajine pred štyrmi rokmi nič nestalo, akoby zbytočne nevyhasli dva životy, akoby nikomu nezavraždili deti, akoby na tom nemali podiel viny. Najhoršie na tom je, že hrajú podlú sebeckú hru a podnecujú verejnosť k nenávisti až násiliu. Priamym výsledkom sú bilbordy s portrétmi „zradcov“ a výhražné návštevy v domovoch poslancov.
Niektorí z toho majú výbornú zábavu. Sú statoční a už sa neboja o svoje deti. A keď sa niečo stane ich kolegom alebo ich deťom, potom to odsúdia. Ja však mám skutočný a nefalšovaný strach aj o Ľuboša Blahu a tých, ktorí uverili jeho siahodlhým statusom.
A my, čo sme boli Verejnosť proti násiliu, budíček! Pamätajme si, prosím, že násiliu predchádza hnev a hnevu predchádza nenávisť. Často vzniká v parlamente. Neskôr soldatesky poblúdencov kreslia znaky na steny, pokrikujú v uliciach, bijú až vraždia nepohodlných bojovníkov za slobodu. Pritom zverstvá 20. storočia by sme ešte mali mať v pamäti. Z toho pramení môj strach. O nás, o Slovensko aj o Ľuboša.
Mali by sme na chvíľu zavrieť ústa, zakryť si uši, postaviť sa pred niektorý z pamätníkov obetí vojny alebo rasových či náboženských perzekúcií a nechodiť tam vrieskať či pretláčať svoje geopolitické presvedčenie. Ak si niekto myslí, že sa ho realita jeho deda či pradeda netýka, je na omyle, pretože každý z nás sa môže v akejkoľvek dobe stať pre inú skupinu ľudí nepohodlným.
Ešte stále je čas urobiť všetko pre to, aby sme zabránili opakovaniu chýb z nechutnej minulosti, v ktorej ľudia umierali po miliónoch. Z minulosti, v ktorej zomreli dvaja mladí ľudia, a to v čase mieru len preto, že niečomu verili. Aj preto trnavská župa vytvorí Pamätník slobody slova priamo vo Veľkej Mači. Víťazný návrh výtvarno-architektonickej súťaže pracuje s náklonom celého pozemku, ktorý evokuje pocit nerovnováhy, vychýlenia a trvalej zmeny. Je zrkadlom reality dnešných dní. Nezabúdajme na obete, lebo sa nimi môžeme stať aj my. Pamätajme.