Táto vláda nerobí nič iné, len sa háda. Bohužiaľ, tento dojem vytvorili neustále mediálne prestrelky prakticky o všetkom, ktoré s väčšou či menšou intenzitou prebiehajú prakticky permanentne od marca 2020. Tento dojem je však nesprávny.
Hádky v médiách a na sociálnych sieťach zatienili dôležitý fakt, že vláda stihla pripraviť a aj schváliť už veľmi veľa dobrých vecí. Reformu nemocníc, vysokoškolskú reformu či reformu súdnictva. Alebo úplne nový stavebný zákon a zásadnú zmenu verejného obstarávania. A my na ministerstve hospodárstva sme pripravili dva balíky na zlepšenie podnikateľského prostredia či systémové opatrenia proti jeho zhoršovaniu v budúcnosti.
Nestačí však len prijímať dobré veci. Rovnako dôležité je zároveň neprijímať zlé veci. To prvé sa nám darí, to druhé zatiaľ menej. Vláda pritom má legislatívne pravidlá, ktoré ju majú ochrániť pred prijímaním nedomyslených či zlých návrhov. A má tiež metodiku na posudzovanie vybraných vplyvov prijímanej legislatívy, ktorú neustále vylepšujeme.
Prapríčinou kontroverzií okolo takzvaného sociálneho balíčka je fakt, že ministerstvo financií pri nich tieto pravidlá nielen odignorovalo, ale hrubo pošliapalo. Ako dôkaz stačí odcitovať dve vety z predkladacej správy. V jednej ministerstvo financií tvrdí, že „predkladá návrh zákona o financovaní voľného času dieťaťa ... ako iniciatívny návrh predstavujúci daňovú revolúciu.“ A o niečo ďalej: „Návrh zákona nebol predmetom medzirezortného pripomienkového konania.“
Daňová revolúcia. Neposkytnutá na pripomienkovanie. Nikomu. Schválenie balíka zámerným odignorovaním procesu pripomienkovania preto prezidentka namietala úplne správne. Flagrantné porušovanie pravidiel legislatívneho procesu bolo typické pre predchádzajúce vlády. A, bohužiaľ, čiastočne pretrvalo aj do súčasnosti. Nadobudlo podobu nadužívania skrátených pripomienkových konaní a nosenia materiálov pod pazuchou priamo na vládu, pričom najväčšie znásilnenie legislatívneho procesu sa udialo práve pri sociálnom balíku.
Vôbec pritom nejde len o formu, je to otázka zásadného významu. Ako vláda stojíme na križovatke. Chceme prijímať rozhodnutia na základe pocitov, momentálnych nápadov, len podľa vlastnej svojvôle a bez toho, aby sme sa s kýmkoľvek radili? Alebo chceme prijímať racionálne rozhodnutia, ktoré pred schválením budú podrobené kritickému posudzovaniu, aby sme tak vychytali a odstránili ich nedostatky?
Som pevne presvedčený, že máme jedinú možnosť. Že si musíme vybrať dodržiavanie princípov, ktoré síce obmedzujú politickú svojvôľu, ale práve preto sú v prospech veci. Len tak dáme šancu tomu, aby medzi vládnymi opatreniami tie pozitívne jednoznačne dominovali nad negatívnymi a aby občania i firmy boli s našimi rozhodnutiami spokojnejší.