Otázka rozšírenia alebo zúženia kompetencií vyšších územných celkov úzko súvisí s aktuálnymi potrebami riešiť kľúčové problémy, ktoré významne ovplyvňujú životy nás všetkých. Dnes čelíme viacerým výzvam, ktoré prekračujú územia pôsobností jednotlivých obcí a miest a dotýkajú sa väčších území – či sú to zmeny klímy, starnutie populácie alebo napríklad potreba budovania dopravnej infraštruktúry.
Ich riešenie často presahuje finančné a personálne kapacity obcí a miest a ani štát nemá efektívne štruktúry na ich realizáciu. Práve župy sú celky, ktoré najefektívnejšie dokážu manažovať a riešiť regionálne potreby a projekty, ako sme mali napríklad možnosť vidieť pri koordinácii prác počas pandémie, ale i v aktuálnych témach súvisiacich napríklad so zadržiavaním vody v krajine, zabezpečovaním pitnej vody pre komunity v území, s budovaním novej dopravnej a turistickej infraštruktúry, so zabezpečovaním starostlivosti o seniorov alebo ľudí so špeciálnymi potrebami. V súčasnosti však na efektívne plnenie týchto úloh nemajú optimálne kompetencie a ani dostatočné a logicky súvisiace zdroje financovania. Navyše riešenie týchto úloh naráža na deľbu právomocí medzi rôznymi stupňami samosprávy. „Papierovanie“ medzi úradmi predlžuje prípravu a realizáciu takýchto projektov na neúmerne dlhé obdobia, prípadne práve čas prípravy ich robí fakticky nerealizovateľnými.
Prenesenie potrebných kompetencií na vyššie územné celky z neefektívnej a poddimenzovanej štátnej správy na jednej strane, ale aj kompetencií vyžadujúcich oporu vo väčšom zázemí s vyšším počtom obyvateľov z obcí a miest na druhej strane pomôže výraznejšie dynamizovať rozvoj regiónov a zvyšovať kvalitu života ich obyvateľov.
Samozrejme, v nadväznosti na kompetencie je potrebné predefinovať aj ich financovanie.
Vyššie územné celky sú dnes financované výlučne podielom daní z príjmov fyzických osôb, na rozdiel od obcí a miest, ktoré majú navyše napríklad príjmy z daní z majetku a ďalších poplatkov, ktorých výšku si určujú na svojom území samy prijímaním všeobecne záväzných nariadení.
Bolo by prínosom, keby sa aj vyššie územné celky podieľali na príjmoch z oblastí, ktoré regionálny rozvoj akcelerujú. Napríklad je paradoxné, že vyšší územný celok intenzívne investuje do turistickej infraštruktúry, prírodných a kultúrnych atrakcií a nemá žiadne príjmy z daní a poplatkov súvisiacich s cestovným ruchom.
Rovnako budovanie dopravnej infraštruktúry akceleruje rozvoj privátneho sektora a bolo by spravodlivé, keby sa župa podieľala na výnosoch z daňového mixu právnických osôb.
Rozdrobenosť kompetencií sa najzjavnejšie prejavuje v správe ciest, ktorá je rozdelená medzi obce a mestá, vyššie územné celky, Slovenskú správu ciest a Národnú diaľničnú spoločnosť, a najmä obyvatelia majú v tom, kto ktorú cestu spravuje, chaos. Rovnako budovanie turistickej infraštruktúry naráža na slabú prepojenosť odvetvia a tým aj slabé synergické efekty, ktoré by mali oporu v systémovom nastavení organizácie a zodpovedajúcich finančných tokoch. A aj kompetenčné rozdelenie regionálneho školstva a školských zariadení medzi obce, mestá, župy a ministerstvá spojené s rôznymi zdrojmi a spôsobmi financovania spôsobuje stagnáciu, neochotu ísť do náročných politických rozhodnutí, prípadne pomalé prispôsobovanie nášho školstva aktuálnym potrebám trhu.
Zosúladenie kompetencií umožňujúcich rýchlejšiu prípravu regionálnych projektov s adekvátnym podielom na daňovom mixe a príjmoch z podporovaných oblastí prinesie akceleráciu a novú dynamiku regionálneho rozvoja. Energia a čas, ktoré sa dnes míňajú na snahu získať všetky súhlasy a povolenia medzi orgánmi rôznych stupňov samosprávy a štátnej správy, by sa mohli koncentrovať na hlbšiu a dôkladnejšiu analýzu potrieb, kvalitnejšiu prípravu projektov a zvýšenie ich počtu, čo by jednoznačne prispievalo k rýchlejšiemu zvyšovaniu kvality života obyvateľov v regiónoch.
Autorka je predsedníčka samosprávneho kraja, kandiduje za: OĽaNO, NOVA, Kresťanská únia, Zmena zdola, Sme rodina, Za ľudí, Demokratická strana, ODS – občianski demokrati Slovenska, Šanca, OKS a SaS.